Hemingway Ernest

Vydané 3. 7. 2001 o 0:00

Jedna z posledných fotografií Hemingwaya na Kube.
FOTO - ARCHÍV ČTK







A tam druhého júla ráno zišiel 62-ročný Ernest Hemingway potichu do pivničného skladu a kľúčom, ktorý kdesi vypátral, odomkol dvere. Vošiel dnu. Siahol po dôverne známej dvojhlavňovej brokovnici, oprel si ju o čelo a palcom na nohe potiahol oba kohútiky…

Slávny americký spisovateľ neznášal kritikov. Až na výnimky sa o nich vyjadroval ako o zbytočnej záťaži, ktorá ťahá umelcov ku dnu. Nečítal ich, ale zakaždým mu nejaká dobrá duša referovala, že v tých a tých novinách si zasa niekto o neho utrel ústa… Ale kritici neboli hlavným problémom. Pred šesťdesiatkou sa Hemingwayovi prestalo dariť. Čoraz častejšie ho prenasledoval pocit, že už nikdy nič dobré nenapíše. A pritom ho čitatelia - viac v Európe, než v Amerike, považovali za spisovateľskú modlu. Ernest mal už za sebou Pulitzerovu i Nobelovu cenu. Priberal na hmotnosti, hlásil sa vysoký krvný tlak, upadal do depresie. Posledná, v poradí štvrtá, manželka Mary Welshová, robila všetko na jeho záchranu. Už v apríli 1961 ho pristihla pri prípravách na samovraždu. Znovu klinika a potom znovu návrat do domu v Ketchume, v štáte Idaho. V júli už svojmu osudu neunikol.

Chlap v pravom zmysle slova. Od otca získal sklon k rybačke a poľovačke a už ako chlapec túžil po dobrodružstve. Nechcel byť lekárom ako otec, ale niečím, čo by mu pomohlo ukojiť smäd po živote v nebezpečenstve. Už na strednej škole v Oak Parku pri Chicagu objavil chuť písať. A zistil, že ak sa stane novinárom a napokon spisovateľom, jeho túžba po dobrodružstve sa dostatočne uhasí. Mal šťastie, lebo už v roku 1917 sa ako elév dostáva do vtedy najlepších novín Ameriky. Do denníka Kansas City Star. Tam mu jeden z reportérov daruje útlu príručku o písaní do novín. Tá sa stane jeho jedinou učebnicou písania, ktorú nosí stále pri sebe. Najviac si zapamätá zásadné ponaučenie: Píš krátke vety! A tak Hemingway k svojmu nespornému talentu pridá nový literárny štýl, ktorým sa tak preslávi.

Novinárčina mu dala dôležitý štart pre spisovateľskú kariéru. Naučila ho spracovať udalosť. Ale spracovať ju veľmi úsporným štýlom. Hemingwayove vety sa stali povestnými: veľmi zriedka používal metafory a ešte zriedkavejšie prirovnania. V jeho najslávnejších knihách, akými sú Zbohom zbraniam, Komu zvonia do hrobu, Pohyblivý sviatok, Snehy Kilimandžára, či preslávená novela Starec a more, nájdeme vety, o ktorých mnohí kritici pochybovali, či majú skutočnú literárnu hodnotu. Mali a majú. Keď Hemingway napísal, že „mesto bolo veľmi pekné a veľmi pekný bol aj náš dom,“ čitateľ si mohol podľa vlastnej fantázie dosadiť prívlastky. Hemingwayov neosobný štýl sa stal fascinujúcim prostriedkom na sprostredkovanie životnej filozofie bez toho, aby ju čitateľovi vnucoval.

Z novín si odniesol ďalšie ponaučenie: byť tam, kde sa čosi odohráva. Preto sa aj jeho novinárske a spisovateľské dielo stalo takým presvedčivým. V prvej svetovej vojne „bojoval“ ako vodič sanitky na talianskom fronte. Po zranení a návrate do Ameriky začal snívať o návrate do Európy. Rady sa mu dostalo od vtedy najlepšieho amerického spisovateľa Sherwooda Andersona, autora nádhernej knižky Mestečko v Ohio. „Ak sa chceš stať dobrým spisovateľom, musíš odísť do Paríža. Zmeniť terén, musíš veľa zažiť, musíš byť tam, kde žijú najlepší spisovatelia a umelci.“

Ernest do mesta na Seine aj čoskoro odcestoval s prvou manželkou Hadley Richardsonovou. Povestný „the contact man“ sa čoskoro priatelí s Jamesom Joyceom, s Fordom Maddoxom Fordom, s Ezra Puondom a jeden čas aj s Gertrude Steinovou. So spisovateľkou, ktorá Ernesta a jemu podobných označí za „stratenú generáciu.“ Tento prívlastok im aj zostane ako skupine, ktorá si musela medzi dvoma vojnami hľadať, a nie ľahko, miesto pod slnkom. Hemingway ho našiel. Vypätý individualizmus museli všetci zobrať na vedomie. Nespreneveril sa poslaniu, ktoré si ako novinár vytýčil. Bol takmer pri všetkých najdôležitejších udalostiach. Vidno ho nielen v býčích arénach v Španielsku, ale najmä na tamojších barikádach, urobí rozhovor s talianskym fašistom Mussolinim, pokrýva druhú svetovú vojnu, vchádza s americkými osloboditeľmi do Paríža. Stále píše a naplno žije.

Voči sebe je tvrdý, pracuje na Kube, alebo na floridskom Key Weste, od skorého rána dopoludnia a potom sa oddáva spoločnosti, dobrému jedlu a alkoholu. Stáva sa klasickým machom - mužom, veľmi mužským živočíchom, neobávajúcim sa doslova ničoho. Obáva sa iba jedného - aby nezlyhal!

Zažíva celosvetovú slávu, a keď mu začne šedivieť brada, ktosi ho nazve Papa Hemingwayom. Jeho brat Leicester každoročne organizuje oslavu svetoznámeho brata. Práve na Key Weste, kde na ulici Whitehead Street pod popisným číslom 907 stojí Hemingwayov nádherný dom, dnes múzeum. Oslavy sú spojené so súťažami spisovateľských adeptov, píšucich jeho úsporným štýlom. Kult tohto milovníka plnokrvného života žije naďalej. Vonkoncom nie preto, že geniálny Papa, vyznávač osobnej zodpovednosti jednotlivca za vlastný život, to pred štyridsiatimi rokmi dotiahol až do absurdity. Vzal pušku a…

MICHAL HAVRAN

Hlavné správy

Spoplatnený obsahKorisť po Islamskom štáte zapáli ďalšie konflikty

Kurdi sú rozdelení, Bagdad útočí a Teherán prilieva olej do ohňa.

Spoplatnený obsahZabil svoju priateľku a dnes opäť hrá

Sudca nechápe, aký hnev rockový spevák vyvolal.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní