Španielska krvavá občianska vojna

Vydané 18. 7. 2001 o 0:00

Francisco Franco. FOTO – ARCHÍV



Zlé jazyky hovoria, že posledným európskym mestom na juhozápade starého kontinentu je Barcelona. Zvyšok Španielska je podľa nich charakterom Afrikou. V kľúčovej udalosti španielskej histórie tohto storočia majú pravdu. Krvavá trojročná občianska vojna vtedy jednej z najchudobnejších krajín Európy odštartovala práve v severoafrickej španielskej dŕžave - Melilla. Pred 75 rokmi - 17. júla 1936 o piatej hodine večer sa tam začalo vojenské povstanie, ktorým sa datuje začiatok bratovražedenej vojny.

Svetoznámy španielsky maliar Francisco de Goya viac ako sto rokov pred vypuknutím občianskej vojny namaľoval obraz, v ktorom ešte netušiac budúci konflikt vystihol vojnu Španielov, Baskov, Galícijčanov a Kataláncov. Na malom plátne nakreslil dve postavy. Obe majú v rukách tyče a mlátia sa. Sú ale až po pás ponorené v bahne a nemôžu sa pohnúť. Ide o dve „Španielska“, ktoré sa nenávidia, no musia žiť na tej istej piadi zeme. Hoci historici hovoria, že kontext španielskej občianskej vojny je oveľa širší, v podstate sa v trojročnej občianskej vojne stretli ľavicoví republikáni a pravicoví nacionalisti.

Išlo o konflikt medzi „Španielskom“ ľavicových intelektuálov, mestského proletariátu so „Španielskom“ starej oligarchie, cirkvi a podnikateľov. Tých prvých podporovali dobrovoľníci z Európy a Spojených štátov. Neskôr mu významnou mierou materiálne i personálne pomohli sovieti. Druhú stranu zase podporovalo nacistické Nemecko a fašistické Taliansko, ktoré v nacionalistoch videli spolubojovníkov v prichádzajúcej druhej svetovej vojne. Vojenské povstanie 17. júla podporovali práve konzervatívne kruhy španielskej spoločnosti, pričom malo prebehnúť v celej krajine naraz. To, že sa tak nestalo, napokon vojnu spustilo.

Vynikajúcou vojenskou stratégiou sa nacionalistom podarilo už 21. júla dostať pod kontrolu celé Maroko, Kanárske ostrovy a časť kontinentálneho Španielska na sever od rieky Ebro. Násilie sa stupňovalo spolu so zväčšujúcim sa dobytým územím. Na čele nacionalistov stál generál Francisco Franco - „El Caudillo“ (vodca). Práve on viedol jednotky, ktoré do Španielska vstúpili z Maroka. V októbri 1936 ustanovil vládu sídliacu v Burgose. Na čele republikánov spočiatku stál Francisco Largo Caballero. V tomto „španielskom Leninovi“ videla Moskva nádej na inštalovanie komunizmu na Iberskom polostrove. S prichádzajúcim rozščesnutím republikánov na komunistov, anarchistov, socialistov či odborárov ale postupne strácali silu. Koncom marca 1939 nacionalisti dobyli Madrid a Franco mohol podpísať posledné vojnové komuniké.

Tak Moskva, ako aj Berlín v Španielsku chladnokrvne získali vojnovú prax, ktorú neskôr naplno využili v najkrvavejšom konflikte histórie ľudstva. Iba čas môže dokázať, koho víťazstvo bolo v občianskej vojne menším zlom. Winston Churchill ale už za svojich čias povedal, že keby bol Španielom, bojoval by na strane generála Franca. Diktatúra proletariátu v krajine prehrala, no „El Caudillo“ na druhej strane fašizmus nikdy nedotiahol do „nemeckého štádia“. „Pravoverným“ španielskym fašis-tom, ktorým sa žiadalo bojovať proti sovietom, Franco inteligentne vyhovel. Na dobrovoľníckej báze im vytvoril tzv. modrú divíziu, s ktorou mohli svoje vášne v sovietskych zákopoch pod nemeckým velením naplno prežívať.

Počet obetí občianskej vojny sa iba odhaduje. Nacionalistické jednotky hovorili o jednom milióne vrátane obetí bombardovania, popráv a vrážd. Nedávne výskumy hovoria o menej ako pol milióne mŕtvych. Toto číslo ale nezahŕňa tých, ktorí podľahli hladu či chorobám počas nešťastného konfliktu dvoch symbolicky sa mlátiacich postáv.

JURAJ TOMAGA

Hlavné správy

Spoplatnený obsahVeľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní