Lindbergh Charles A.

Vydané 5. 2. 2002 o 0:00 Autor: BORIS ZEMKO

FOTO – ARCHÍV



Spolu s Antoinom de Saint-Exupérym (a u nás možno i Valerijom Čkalovom) je najznámejším pilotom predkozmonautickej éry. Keď mal dvadsaťpäť, ako prvý človek na svete preletel sólovo bez medzipristátia Atlantik, keď mal vyše štyridsať, ešte bojovo lietal v Pacifiku. Sláva ho pripravila o jedno zo šiestich detí a sympatie k fašizmu ho načas pripravili o slávu. Letecká legenda Charles A. Lindbergh by sa včera dožil sto rokov.

Dvadsiate roky minulého storočia boli obdobím mnohých leteckých rekordov, veď napríklad v roku 1925 Richard Byrd preletel severný pól. Ale keď americký hotelier francúzskeho pôvodu po prvej svetovej vojne vypísal odmenu 25-tisíc dolárov (a to mal vtedy dolár inú hodnotu) pre toho, kto prvý preletí z New Yorku do Paríža alebo naopak, prvých päť rokov sa o prelet nikto ani nepokúsil. Podnikateľ súťaž predĺžil o ďalších päť rokov. V máji 1927 cenu vyhral poštový pilot Charles Lindbergh, „lietajúci blázon“, ako ho nazvali noviny.

Na rozdiel od konkurentov sa Lindbergh rozhodol preletieť oceán sám a v jednomotorovom lietadle. „Nie som si istý, či by tri motory skutočne zvýšili bezpečnosť takéhoto letu. Pravdepodobnosť, že zlyhá motor, by bola trojnásobná,“ povedal neskôr.

Špeciálne odľahčené strieborné lietadlo, ktorému dal meno Spirit od St. Louis bol hornoplošník s pevným podvozkom a hviezdicovým motorom. Linbergh nechcel sedieť medzi pohonnou jednotkou a obrovskou nádržou na benzín, bál sa, že by tam v prípade núdzového pristátia zostal uväznený, a nádrž dal premiestniť pred sedadlo pilota. Tak sa stalo, že slávny letec počas preletu Atlantiku nevidel z kabíny priamo dopredu - len ak sa pozrel cez periskop.

Let trval tridsaťtri a pol hodiny. Lindbergh počas nich videl dva západy slnka a dvakrát mal od únavy vidiny. Zo zvláštnych bodiek, ktoré videl druhýkrát, sa vykľuli rybárske člny pri írskom pobreží.

Na parížskom letisku vojaci nedokázali zadržať nadšený dav. Lindberghovi priatelia rýchlo nasadili jeho pilotnú kuklu jednému z novinárov, a kým sa ľudia na muža s kuklou vrhali, odviedli letca z pristávacej plochy.

Päť rokov po prelete sa slávni manželia Lindberghovci dostali opäť na prvé stránky novín, keď im z bytu pomocou rebríka uniesli dvadsaťmesačného syna. Dieťa únoscom zrejme ešte z rebríka spadlo a zabilo sa, ale aj tak zaň žiadali vysoké výkupné. Lindberghovci zaplatili, ale dieťa už živé neuvideli, telíčko sa našlo zahrabané v neďalekom lese.

Za únos odsúdili a popravili nemeckého tesára, u ktorého sa našla časť výkupného. Bruno R. Hauptmann sa k činu nikdy nepriznal, hovoril, že peniaze si uňho schoval priateľ, ktorý zomrel. Pochybnosti, či nešlo o justičný omyl, trvajú dodnes.

Unavený Lindbergh sa odsťahoval do Európy. Ako vynikajúci mechanik (podieľal sa aj na úplne prvých pokusoch o vytvorenie stredísk kozmických letov) sa s nositeľom Nobelovej ceny Alexissom Carrellom pokúšal skonštruovať umelé srdce. S Carrellom si rozumel aj v inom - súhlasil s jeho názorom, že ľudia neboli stvorení ako rovnocenní.

V roku 1936 videl Lindbergh olympijské hry v Berlíne a moderné, disciplinované a organizované Nemecko ho nadchlo. Uvažoval dokonca, že sa tam presťahuje. Až po Krištáľovej noci, keď sa v Nemecku začalo masové zatýkanie Židov, plány zmenil.

Nevzdal sa však vyznamenania, ktoré dostal od veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa. Ten nebol len rozmaznaným nacistickým pohlavárom, ale aj stíhacím esom z prvej svetovej vojny a Lindbergh ocenenie vnímal ako poctu svojim leteckým kvalitám. Už vtedy ho mnohí mali za naivného a verejnosť sa od neho začala odvracať.

Po návrate do Ameriky sa Lindbergh všetkými silami snažil, aby krajina nevstúpila do vojny. Vysvetľoval to často svojsky: „Toto nie sú vojny proti nejakým ázijským votrelcom. Toto nie je otázka zjednotenia sa na ochranu bielej rasy.“ Do vojny podľa neho tlačili USA len Briti, Židia a Rooseveltova administratíva. Židia vraj mali v krajine príliš veľký vplyv.

Keď Japonci napadli Pearl Harbor, vybavil si Lindbergh miesto pozorovateľa leteckej továrne, lebo ako vojakovi mu to nepovolili, a odišiel na front. Vlastne ako súkromná osoba tam odlietal päťdesiat bojových letov a údajne zostrelil aj jednu japonskú stíhačku.

Trvalo ešte dlho, kým sa o ňom opäť začalo hovoriť ako o hrdinovi. Po vojne pochopil, že „sila bez morálky zničí ľudí, ktorí s ňou narábajú“. V roku 1954 sa stal brigádnym generálom, neskôr za knihu spomienok dostal Pulitzerovu cenu, venoval sa ochrane zvierat. Zomrel v roku 1974 na Havaji. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo pätnásť ľudí a jeden miestny reportér.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahVkladné knižky kedysi využívala mafia. Aké sú lepšie investície

Čo urobiť s veľkou sumou našetrených peňazí a čo robiť, ak si chcem šetriť každý mesiac po troche? Denník SME sa pokúsil objasniť niektoré známejšie druhy sporenia.

Spoplatnený obsahKtoré sporenie je bezpečné a na ktorom môže človek zarobiť najviac?

Pri rozhodovaní, kam vložiť peniaze, je dobré zvážiť niekoľko vecí.

Zamestnanci FM Slovenská protestovali proti srbským brigádnikom

Zamestnanci poukazovali na zlú atmosféru.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní