Mohol to byť veľmi slušný námet na akčný filmový scenár: skupina zamaskovaných mužov s natiahnutými gumenými rukavicami sa vláme do kancelárií opozičnej politickej strany, získa potrebné materiály na volebnú kampaň a odovzdá ich objednávateľovi. Tomu príbehu by však chýbala zápletka. Tú dodala skutočnosť: maskovaných mužov prichytili. Neskôr dostali smiešnu prezývku „inštalatéri“. Vlúpali sa priamo do kancelárií Národného výboru Demokratickej strany vo washingtonskom kancelárskom a obytnom komplexe Watergate. Stalo sa tak v noci zo 17. na 18. júna 1972 - presne pred 30 rokmi.
Celú akciu najskôr republikánsky prezident Richard Nixon, hlavný antihrdina celého príbehu, označil za „treťotriednu vlamačku“. Zle to však odhadol: netrvalo dlho a z Watergate sa stala jedna z najväčších politických bômb v dejinách Ameriky. Nixona stála kreslo v Bielom dome.
Nixon mohol mať naozaj pocit, že išlo iba o bezvýznamnú epizódu, ktorá si nezaslúžila ani len pozornosť médií. Pravda, iba ak by sme sa na to dokázali pozrieť vtedajšími očami. Mal za sebou prvé volebné obdobie a chystal sa v Bielom dome zostať ďalšie štyri roky. Vojna vo Vietname ho však tlačila k múru, a preto chcel mať zrejme ešte viac istoty. Potreboval poistku. Chcel vedieť, či náhodou demokrati nepripravujú na jesenné voľby niečo mimoriadne. A to niečo mohlo byť kdesi v zásuvkách kancelárií vo Watergate.
Dodnes nie je zrejmé, kto vlastne prišiel na nápad vlámať sa k demokratom. Kto bol skutočným objednávateľom. V každom prípade však akcia prebehla babrácky. Strážnik si všimol otvorené dvere zo schodiska do garáže a zalarmoval políciu. Päticu mužov prichytili v kancelárii demokratov, kde chceli fotografovať dokumenty a opraviť odpočúvacie zariadenie, ktoré v kancelárii tajne umiestnili už v máji.
Ako prvý o vlamačke informoval denník The Washington Post. Správu síce uverejnil na prvej strane, nezdalo sa však, že by udalosť mohla mať nejaký väčší význam. Do prípadu sa však zahryzol sudca John Sirica a pravdaže dvaja mladí a ambiciózni reportéri Washington Post - Bob Woodward a Carl Bernstein.
Nemali to ľahké. Časť redakcie nechcela, aby sa noviny v niečom takom „smiešnom“ rýpali. Lenže sudca Sirica naraz chytil rybu. Nie síce veľkú, ale dosť dôležitú. Išlo o Jamesa Corda, bývalého agenta CIA a náčelníka bezpečnosti Výboru na znovuzvolenie prezidenta Nixona.
Nixon voľby bez problémov vyhral a vyšetrovanie Watergate sa začínalo len veľmi pomaly. Zdalo sa, že všetko sa uhrá do stratena. A to aj napriek tomu, že po výpovedi agenta Jamesa Corda sa ukázalo, že stopa vedie až do Bieleho domu! Prezidentovi sa stále darilo od začínajúcej sa aférky izolovať.
Lenže psychický tlak nevydržal ďalší chlapík. Volal sa Alexander Butterfield. Bol poradcom Boba Haldemana, personálneho šéfa Bieleho domu. A ten povedal, že Nixon nariadil, aby sa všetky hovory v Bielom dome vrátane telefonických nahrávali. Butterfield túto skutočnosť oznámil senátnemu vyšetrovaciemu výboru, a tým zapálil na streche oheň.
Vlamačka vo Watergate bola skutočne len špičkou ľadovca. V skutočnosti išlo o sledovanie a odpočúvanie politických súperov, zoznamy nepriateľov, diskreditáciu protivníkov.
Ešte viac ako samotná vlúpačka Nixonovi uškodilo to, že maril vyšetrovanie, verejne klamal a zatĺkal. Veľmi rýchlo sa totiž ukázalo, že prezident má magnetofónové pásky, ktoré by mohli byť významným svedectvom v celom prípade. Odmietol ich však vydať. Odvolával sa na „privilégium nositeľa výkonnej moci“. A v televízii zvýšeným hlasom Američanom oznámil: „Nie som zločinec!“
Nechal odvolať Archibalda Foxa, zvláštneho vyšetrovateľa prípadu, ktorého do funkcie sám vymenoval. Ani nový vyšetrovateľ Leon Jaworski však nevychádzal Nixonovi v ústrety. Aj on ho predvolal pred súd. Vec sa ťahala. Až napokon v júni 1974 najvyšší súd rozhodol, že prezident musí pásky vydať. Medzitým sa viacero Nixonových spolupracovníkov dostalo za mreže.
Napokon právny výbor Snemovne reprezentantov vyrukoval s obžalobou prezidenta, povestným impeachmentom. Obvinili ho z porušenia troch zákonov: z bránenia priechodu spravodlivosti, podplácania svedkov a zatajovania dôkazov! Skôr než však členovia snemovne mali o jeho odvolaní z úradu hlasovať, Nixon všetkých predbehol… Pásky vydal a v auguste 1974 úrad predčasne opustil. Ako prvý prezident v dejinách Ameriky! A na začiatku sa naozaj mohlo zdať, že išlo iba o „treťotriednu vlamačku“.
