Gershwin George

Vydané 11. 7. 2002 o 0:00 Autor: ANDREA PUKOVÁ

George Gershwin, skladateľ, ktorý spojil džez so symfonickým orchestrom, autor tanečnej hudby a černošskej opery Porgy a Bess, je stále najvyhľadávanejším skladateľom dvadsiateho storočia. Zomrel veľmi mladý - mal len 39 rokov. Dnes to bude presne 65 rokov.

Keď George Gershwin prišiel na večierok, väčšinou sa s nikým nerozprával a hneď sa tlačil ku klavíru. Až do konca sedel už iba pri ňom. Improvizoval, hral vlastné melódie. A neprestal dovtedy, kým sa hostia nerozišli. „Umrel by som tu od nudy, keby som nehral,“ tvrdil.

Ak mal však depresiu, bolela ho hlava alebo bol po príšernej opici, pýtal sa hostí: „Myslíte si, že sa moja hudba bude ešte vôbec hrať, dajme tomu za sto rokov?“ A muzikant, kolega z branže, mu odpovedal: „Určite, ak sa v tom čase ešte bude chodiť na večierky.“

Černošská opera Porgy a Bess vošla do dejín ako skvostná syntéza impresionistickej opernej hudby, bluesových a gospelových vplyvov. Zvlášť slávna bola jeho inscenácia z roku 1959 - so Sidneym Poitierom a Sammym Davisom jr.

Posledným Gershwinovým prianím pred jeho predčasnou smrťou - zomrel po operácii mozgového nádoru - bolo, aby túto jeho jedinú operu spievali len černošskí speváci.

Jeho vlastné meno bolo Jacob Gershwin, bol dieťa židovských prisťahovalcov z Ruska. „Židovská ľudová hudba na mňa urobila veľký dojem. Rozpráva zároveň o radosti aj tragédiách, mieša dohromady smiech so slzami, sála je zahalená temnotou. Z nej sa vynára hlas akordeónu, sústredený na jedinú notu, ktorá naberá na hlasitosti. Po chvíli sa ozve výkrik huslí, vzápätí potvrdený kontrabasom. Sústredené publikum sleduje tento nárek a modlitbu, ktorá sa postupne premení v bujarú oslavu života,“ hovoril.

Zatiaľ čo v Európe sa Hitlerovi podarilo kontinuitu židovskej kultúry takmer dokonale zničiť, v Spojených štátoch sa jej stopy vynorili v novom kontexte: v muzikáloch, filmovej hudbe, v úvodnej pasáži Rapsódie v modrom, teda vo všetkom, čo vtedy George Gershwin zapisoval na notový papier.

O tom, že desaťročný Gershwin sa začal učiť hrať na klávesové nástroje, rozhodla pianola, samohybný klavír v spolužiakovom byte. Pianola čítala vpichy z posuvného papierového zvitku a podľa toho, koľko perforácií v ňom nad sebou našiel, toľko potom tiež vedel súčasne stlačiť klapiek.

Podľa Georgeovho staršieho brata a neskôr dvorného textára Iru Gershwina George tajomstvo klaviatúry dokázal odkrývať tak rýchle, že mu už ako dvanásťročnému stačili iba tri roky riadneho štúdia a v Remickovom nakladateľstve nastúpil ako takzvaný song-plugger, teda predvádzač pesničiek pre majiteľov vaudevillových divadiel. Tí ich potom zaraďovali do svojich predstavení, a vlastne sa tak stali hlavnými šíriteľmi notových edícií broadwayskej Tin Pan Alley.

Hneď na to sa pred ním však otvorili ďalšie dvere do firiem, ktoré boli vtedy aktívne v kvitnúcom biznise s pianovými valčekmi. Tou vôbec prvou, ktorá kedy využila Gershwinov talent, bola Universal. V januári 1916, osem mesiacov pred Georgeovými osemnástinami, s ním táto spoločnosť zaznamenala foxtrot Melvilla Morrisa s názvom Kangoroo Hop. Bola to jeho prvá nahrávka, ktorá však vyšla až v týchto dňoch - spolu s ďalšími dvadsiatimi rekonštrukciami záznamov mladučkého Gershwina. Môžeme ju tak vychutnať v takej kvalite, v akej by ich mohol nahrať dnes.

Zásluhu na tom má študentka klavíra Artis Woodehouseová, ktorá presvedčila americké mamutie spoločnosti, aby pre kompakt s názvom Gershwin Plays Gershwin z historických zvitkov s použitím počítačov nechala prepísať to, čím Gershwin kedysi u Remicka oslňoval. V ležérnom Singin‘ The Blues z decembra 1920 sa nám odkryje prísľub motívov, ktoré o štyri roky neskôr rozvinul v Rapsódii v modrom.

Hudbu Georgea Gershwina môžeme počuť v mnohých slávnych amerických filmoch - napríklad v Manhattane Woodyho Allena. Napokon, ako hovorieval Allen, jeho hudba patrí k základným zvukom Manhattanu. „Bolo by úžasné, keby bol život ako Manhattan, keby vo vetre poletoval Gershwinov valčík,“ tvrdí Allen.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahZ Petrohradu do Pekingu. Podpredsedníčka úradu zo Smeru spoznáva svet za štátne

Vitteková išla na kontrolnú cestu do Číny, hoci nie je inšpektorka.

Spoplatnený obsahRepublika po slovensky sa menuje „súvec“

Neplatí, že naša spoločnosť je neprístupná k zmenám.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní