Európska integrácia

Vydané 2. 1. 2003 o 0:00 Autor: MARIÁN MAJER

Európska únia je dnes pojem. Politický i ekonomický. Niet preto divu, že štáty doteraz stojace mimo nej prejavujú záujem o členstvo. No nebolo tomu vždy tak. Diskusie medzi krajinami, ktoré sa neskôr stali zakladateľmi spoločných európskych inštitúcií, boli zdĺhavé a často nikam neviedli. Nikto nechcel neuvážene vstúpiť do neznámej rieky. Aj vznik Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), ktoré sa stalo jedným z troch pilierov neskoršej únie, sprevádzali mnohé komplikácie. Existovalo totiž už viacero iných organizácií, ktorých cieľom bolo integrovať Európu. Z EHS sa však napokon vyvinul elitný klub európskych štátov. Vznikla pred 45 rokmi 1. januára.

Rozhodnutie o založení EHS padlo už niekoľko mesiacov skôr v Ríme. V marci 1957 tam zástupcovia šiestich krajín po vyčerpávajúcich rokovaniach podpísali Rímske zmluvy. Boli dve, pretože okrem EHS vznikla aj organizácia s označením Euratom. Cieľom oboch bolo posunúť dovtedajšiu integráciu v Európe do nových dimenzií. Prostriedkom k nej mala byť hospodárska spolupráca signatárskych krajín, teda Francúzska, Nemecka, Talianska, Holandska, Belgicka a Luxemburska. Kým Euratom sa mal zameriavať na koordináciu politík v súvislosti s využívaním atómovej energie, primárnou úlohou EHS bolo vytvorenie podmienok pre spoločný trh. Na tú dobu to bola úloha skutočne ťažká.

Proces európskej integrácie bol v tomto čase už v plnom prúde. Jeho hlavným iniciátorom bol Jean Monnet, vysoký úradník francúzskeho komisariátu pre plánovanie. Postupne v ňom zvíťazilo presvedčenie, že z vojnového stavu dostane Európu len ekonomická spolupráca v rámci istého celku. Pripravil preto plán na vytvorenie organizácie, ktorá by spravovala francúzske a nemecké zdroje uhlia a ocele a vytvorila spoločný trh týchto produktov. Práve uhlie a oceľ boli krátko po vojne piliermi hospodárstva. Svoj projekt v roku 1950 predložil premiérovi Plevénovi ako aj ministrovi zahraničných vecí Schumanovi. Kým predseda vlády sa neobťažoval jeho čítaním, Schuman mu do dvoch dní vyjadril svoju podporu. Rozpracovanú verziu o nejaký čas predložil na rokovaní kabinetu, ktorý ho bez problémov schválil. Následne bol s ním oboznámený aj nemecký kancelár Konrad Adenauer. Napriek tomu, že to bolo len niekoľko hodín pred tlačovou konferenciou, na ktorej ho Schuman zverejnil, neváhal s kladnou odpoveďou.

Po dohodnutí detailov nestálo nič v ceste, aby bola v roku 1952 v Paríži podpísaná dohoda o vzniku Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. To sa stalo prvou významnou zložkou integrácie Európy. Neskôr sa však ukázalo, táto organizácia nesplnila očakávania. Nespokojnosť s jej fungovaním neskrýval ani Monnet. V roku 1954 rezignoval na všetky funkcie, ktoré v nej zastával. Zrazu nebolo jasné, kam sa bude integrácia uberať. Ako osobnosť sa v tomto momente ukázal belgický minister zahraničných vecí Henri Spaak, ktorý svojimi návrhmi nasmeroval Európu na ďalšiu cestu. Nie nadarmo ho prezývali Pán Európa. Práve on prišiel s myšlienkou EHS a Euratomu.

EHS sa nerodilo ľahko. Rozhovory o potrebe jeho vzniku prebiehali už od roku 1955, ale ani po podpise Rímskych zmlúv nebolo celkom jasné, či ich ratifikujú všetky zakladateľské štáty, a či sa spoločenstvo stane skutočnosťou. Problematický bol predovšetkým postoj Francúzska. Viacerí predstavitelia tohto najväčšieho európskeho štátu totiž neskrývali svoje averzie k projektu spoločného európskeho trhu. Obávali sa zániku všetkých foriem ochrany trhu, ktoré tak pracne dlhé roky budovali. Nečudo, že Robert Marjolin, hlavný poradca francúzskej vlády pre európske záležitosti, označil vyjednávanie o EHS ako „bitku o Paríž“.

Vo vzťahu k Euratomu však boli Francúzi až nečakane ústretoví, pretože im umožňoval zbaviť sa časti svojich obrovských nákladov na atómový výskum bez toho, aby sa znížili ich zisky. Názor ostatných krajín bol presne opačný. Báli sa, že Francúzi podľahnú pokušeniu využiť atómovú energiu aj pre iné ako civilné účely. V spoločnom trhu však videli najlepší prostriedok pre rast svojich ekonomík.

Preto sa s veľkým napätím očakávalo, ako dopadne ratifikačný proces Rímskych zmlúv. Pozornosť sa neupriamovala len na Francúzsko, kde silná komunistická a gaullistická opozícia EHS dlhodobo odmietala, ale i na Nemecko, kde túto úlohu plnili sociálni demokrati. V prípade Francúzska pôsobila znepokojujúco skutočnosť, že parlamentné hlasovanie z júla 1956 o tom, či majú vôbec rozhovory o vzniku EHS pokračovať, dopadlo len tesne v jeho prospech. Všetko sa to napokon skončilo pre Európu dobre. Schválenie zmlúv vo všetkých šiestich parlamentoch umožnilo, že EHS (i Euratom), mohli začať fungovať v januári 1958.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahŠtátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia zhodne tvrdia, že také kroky, ako chystá železničné Cargo, neplánujú.

Spoplatnený obsahČo sa deje v Smere? Fico drží Kaliňáka aj za cenu, že stranu pochová

Premiér umlčal hlasy, ktoré volali po personálnych zmenách v jeho strane.

Spoplatnený obsahPSA bude v Trnave vyrábať elektromobily. Model je tajomný

Koncern PSA Groupe na Slovensku vyrába Citroën C3 a Peugeot 208.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní