Dunant Henry

Vydané 18. 2. 2003 o 0:00 Autor: ZUZANA OČENÁŠOVÁ

„Akoby tu žiadna vojna nebola,“ pomyslel si mladý ženevský švihák Henry Dunant pri pohľade na slnkom zaliaty taliansky vidiek, keď sa 24. júna 1859 blížil k cieľu svojej cesty, dedinke Castiglione, ktorá ležala na frontovej línií bojov francúzsko-sardínskych a rakúskych vojsk počas vojny o zjednotenie Talianska. Dúfal, že sa mu tam podarí stretnúť s cisárom Napoleonom III. a získať od neho obchodné dokumenty, ktoré mu chýbali na dovŕšenie veľkolepého plánu: chcel postaviť v alžírskom Sétife obrovský mlyn. Keď vstúpil do dediny, z úvah o mlyne ho vytrhli nezvyčajné zvuky stonov a chrčania. Na uliciach prázdno. Na prahu kostola Dunantovi vyrazilo dych: na dlažbe, na laviciach, na dvore, v sakristii, všade naokolo ležali ranení a umierajúci vojaci z bitky pri Solferine. Deväťtisíc ranených. Henry Dunant sa nadýchol, sklonil sa k ležiacemu telu, a švihák z neho navždy odišiel. Po príchode do Ženevy napísal knihu Spomienka na Solferino a namiesto mlyna sa pustil do budovania inštitúcie s myšlienkou hodnou Dona Quijota: vnášať spravodlivosť do besnenia vojny. Dnes uplynulo 140 rokov odvtedy, čo Henry Dunant založil Medzinárodný Červený Kríž.

Myšlienka sa hneď ujala. O päť rokov už švajčiarska vláda zhromažďuje do Ženevy vládcov sveta, aby podpísali Ženevskú konvenciu pre zmiernenie podmienok pre zranených vojakov v poli. Narodilo sa moderné humanitárne právo.

Náhla sláva strhla Henryho Dunanta na dlažbu. Ešte v ten istý rok, ako založil Červený kríž, zbankrotoval a rezignoval na členstvo vo svojom humanitárnom spolku. Keď sa francúzska cisárovná Eugénia rozhodla s ním konzultovať návrh ženevskej konvencie o námorných konfliktoch, našla ho driemať na parížskej lavičke medzi žobrákmi. Do verejného života vstúpil po druhý raz. Čakali ho návštevy bojových polí práve sa rozhorievajúcej francúzsko-pruskej vojny. Z frontu prišiel s čudným nápadom - žiadal panovníkov, aby každému svojmu vojakovi zavesili na krk pliešok, aby mohli byť identifikovaní aj ako mŕtvi a ranení. Vzápätí sa pustil do organizovania konferencie „za úplné a konečné zrušenie obchodu s černochmi a otrokmi“. Bol to praktik: hneď po konferencií sa vydal na púť: pešo prešiel Alsasko, Nemecko a Taliansko a sám skúšal charitatívne sklony svojich priateľov. Organizácia už dávno pracovala aj bez neho a on sa pomaly vytratil z verejného života.

Keď sa novinár Georg Baumberger v roku 1895 zatúlal do malého hospicu pri švajčiarskom jazere Constance, neveril, že ten chorľavý dedko je slávny Henry Dunant. Naveľa súhlasil s rozhovorom, ktorý obletel svet a tretíkrát vyniesol Dunanta, syna prísneho ženevského kalvína, na vrchol slávy. V roku 1901, deväť rokov pred smrťou, dostal Nobelovu cenu za mier. Deväťdesiat tri rokov po smrti má jeho myšlienka pomoci nemohúcim vo vojnách, ktorú vymenil za projekt mlynu, pokračovateľov takmer v každej krajine sveta. Posledná správa je z Konga. Ľudia z Červeného kríža nachovali 10-tisíc rodín. Ich polia vyhlásili miestni ozbrojenci za bojové pole.

Červený kríž sa stal strážcom systému, ktorý doteraz plní zúfalú úlohu vnášať pravidlá do vojny a čo najviac ju priblížiť akémusi spravodlivému meraniu síl, s čo najmenšími obeťami na civiloch, zranených a zajatcoch, ktorí o vojne nerozhodli a zúčastňujú sa na nej z donútenia.

Postupom času sa pôsobenie Červeného kríža rozšírilo aj na bezmocných ľudí v mieri: pomáha bezdomovcom, starým ľuďom, nemocniciam aj sirotám. Vychádza z princípu minima ľudských práv na život, zdravie a zdravé prostredie. Tomu, kto má prázdny žalúdok, je chorý, alebo nevie nakŕmiť svoje vlastné deti, môže byť politická či občianska zodpovednosť ukradnutá. Pracovníci Červeného kríža navštevujú vo väzení rovnako disidentov, vrahov aj teroristov. Kritici hovoria, že im tým udeľuje určité spoločenské uznanie. Oni však argumentujú, že neutralita je pre nich pracovnou metódou.

Obraz sestričky Červeného kríža obetavo skrčenej pri krvácajúcom vojačikovi je však v období jadrových katastrof a vojny smrtiacich nákaz už trochu smiešny. Červený kríž sa rekvalifikuje. V Iraku sú ľudia z Červeného kríža už 20 rokov. Nevyjadrujú sa k politike - zaujímajú ich prívody pitnej vody, kanalizácia a zdravotné strediská.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahAnarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana. Sťahovanie filmov teraz menia za transparentnosť.

Spoplatnený obsahAk veríme politikom, v Česku vláda nevznikne. Nemá ako

S Babišom nechcú strany vládnuť. Len Okamura, ale toho nechce Babiš.

Spoplatnený obsahZázračný návod na úspech bol podvod

Chcete zvýšiť šance pred pohovorom? Už neplatí to, čo kedysi.

Odišiel milionár, ktorý nechal hovoriť iných

Príbeh Petra Vajdu je úzko spätý s novinami.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní