Karadžič Radovan

platí už od roku 1995. On sám sa vzdal funkcie pred piatimi rokmi - 30. júla 1996. Bosna je pod medzinárodnou správou, ale jeho sa nikto neodváži zatknúť. Muž zodpovedný za masakru do šesťtisíc Moslimov v Srebrenici a za krutú blokádu a ostreľovanie Sarajeva si žije v relatívnom pokoji v Pale, predmestí Sarajeva, a ešte donedávna ho vraj bolo vidieť v Srbsku a rodnej Čiernej Hore. „Vôbec sa neskrývam, moji ľudia ma skrývajú,“ povedal v apríli v údajnom rozhovore pre denník Danas.

Bývalý konzultačný psychiater v nemocnici v sarajevskom Koševe a príležitostný básnik píše memoáre pod názvom Radovan a Srbsko a ašpiruje na Nobelovu cenu! Toto tvrdenie Danasu poprela Karadžičova manželka Ljiljana, šéfka Červeného kríža v Republike srbskej. Nedištancovala sa však od iných vyjadrení Karadžiča - napríklad od tvrdenia, že svet nepozná pravdu a on, Karadžič, je nevinný. Jeden výrok si reportér určite nevymyslel - Karadžič Miloševičovi nikdy nezabudne, že „postavil hranicu medzi Srbsko a bosnianskych Srbov“.

Svet ho vníma ako netvora, ktorý stál spolu s generálom Ratkom Mladičom za etnickými čistkami v Bosne. Karadžič sa postavil na čelo samozvanej Republiky srbskej pri jej vzniku v roku 1991. Utrhol územie obývané prevažne Srbmi a enklávy s nesrbskými obyvateľmi sa snažil „vyčistiť“.

Keď v roku 1995 podpísali Srbi, Chorváti a Bosniaci v Daytone mierovú dohodu, pristúpili tým súčasne na isté predstavy Západu. Za Srbov z Bosny podpisoval v Daytone Slobodan Miloševič. Karadžič bol už v tom čase persona non grata pre diplomatov. Podaytonská Bosna s ním nemala mať nič spoločné. Práve Belehrad vyzval pred piatimi rokmi bosnianskosrbských poslancov, aby vymenovali za prezidenta niekoho iného. Parlamentu predsedal verný Karadžičov človek Momčilo Krajišnik. Ten 25. júna verejne pripustil, že „sú určité varovania, ktoré by mala každá rozumná strana vziať do úvahy“. O päť dní si sadla do Karadžičovho kresla dočasná prezidentka Biljana Plavšičová. Bola spočiatku „jastrabom“ verným Karadžičovi, skoro však začala spolupracovať so Západom.

Dnes sú obaja - Plavšičová aj Krajišnik - za mrežami haagskeho väzenia. Plavšičová dobrovoľne, Krajišnika odchytilo komando britských vojakov SFOR. Prečo je však na slobode Karadžič? Nik sa neulakomil na 5 miliónov dolárov, ktoré za akúkoľvek informáciu o vrahovi zo Srebrenice vypísali Američania?

Vysvetlenia, ktoré sa objavujú, pre Západ nevyznievajú lichotivo. V Bosne žijú tri etnické spoločenstvá, ktoré proti sebe ešte nedávno bojovali. Jediná polícia neexistuje a vyhrotené problémy riešia direktívne nariadenia medzinárodného správcu. V Republike srbskej sa podľa údajov haagskeho tribunálu skrýva 26 z 38 hľadaných. Vedenie v Banja Luke však nie je pod nijakým tlakom, a preto si so spoluprácou s Haagom hlavu ešte príliš neláme.

Šíria sa fámy, že Karadžič žije v pevnosti v Pale obkolesený menšou armádou svojich verných, že pri zásahu by tieklo veľa krvi a že Srbi v Pale by odpovedali povstaním. V roku 1998 napísali americké noviny, že USA pripravovali plán zatknutia Karadžiča dva roky a investovali doň 100 miliónov dolárov. Vzdali to vraj, keď sa dozvedeli, že Karadžič bol v pravidelnom styku s francúzskym dôstojníkom SFOR. Pale patrí do francúzskeho sektora SFOR. Paríž majora Hervého Gourmillona okamžite stiahol z Bosny. Trestné stíhanie „francúzskej spojky“ sa však z neznámych príčin nikdy nezačalo.

Radovan Karadžič už päť rokov nie je prezidentom. Ale nad Bosnou visí jeho tieň. Údajne má moc aj peniaze. Za nedávnymi násilnými protestmi Srbov v Banja Luke proti obnove historickej mešity vraj stáli jeho ľudia. Tak ako za prepadom belgického televízneho tímu spred dvoch týždňov. V Pale natáčal reportáž o Karadžičovi. Neznámi muži mu nariadili vydať kameru. Redaktorka Marianna Klericová odchádzala z Bosny s nedobrými pocitmi. V Pale na trhu na ňu vraj ľudia agresívne kričali, že Karadžič je ich hrdina a že si ho ochránia.

BAŠA JAVŮRKOVÁ