Mastroianni Marcello

Vydané 19. 12. 2001 o 0:00 Autor: ANDREA PUKOVÁ

FOTO - ARCHÍV



Marcello Mastroianni, v obnosenom hnedom svetri a papučiach sa šuchce po miestnosti a zalieva si horúcou vodou šálku bazalky. „Nie je to nič extra, ale je to veľmi zelené a veľmi to vonia. Mám rád tú vôňu - vonia to mladosťou,“ hovoril do kamery televíznej stanice Arte. Bolo to pár dní pred smrťou - zomrel 19. decembra 1996, teda pred piatimi rokmi. Jeden z najslávnejších talianskych hercov sa dožil sedemdesiatdva rokov.

Románsky milovník 70. rokov vzrušoval davy žien. „Všetky sme si mysleli, že je ľahké ho zviesť,“ spomínala Gina Lollobrigida na nakrúcanie filmu La Loi. „Marcello sa každý večer záhadne vytratil a ráno s úsmevom vkráčal na nakrúcanie.“ V knihe Enza Biagiho Krásny život (La Bella Vita) sa ale Mastroianni predstavuje ako nesmelý, nepekný chlapec, ktorý mal v živote a láske šťastie. „Mal som drobnú hruď a dve vtáčie nožičky. Dnes mám obyčajnú, anonymnú tvár a takú má takmer každý taliansky vidiečan. Fajčím šesťdesiat cigariet denne, pijem ako špongia a moje záujmy nie sú vôbec zaujímavé.“ Za štyridsať rokov odohral asi 150 filmových rolí a The New York Times o ňom napísali, že „je to muž, ktorý urobil apatiu neodolateľnou“.

Narodil sa 28. septembra 1924. Vyrastal v Turíne a Ríme, cez vojnu pracoval ako technický kreslič vo Florencii. Podarilo sa mu utiecť z nemeckého pracovného tábora a ukrýval sa na povale domu v Benátkach. Po vojne bol úradníkom, čo každý večer vystupuje na javisku univerzitného klubu. Tam ho objavil režisér Luchino Visconti.

Sláva prišla s Federicom Fellinim a jeho filmom Sladký život. Helikoptéra unáša vysoko nad Rímom mohutnú sochu Krista, v neďalekej sprevádzajúcej helikoptére sedí novinár Marcello (Marcello Mastroianni) a z výšky veselo flirtuje s kráskami rozloženými pri bazéne na streche akejsi vily. Stroje revú, vrtule víria vzduch a tiež naše pocity: na povrchu život plynie bohémsky a súčasne akoby sa dialo niečo desivé - z Večného mesta, ktoré vo svojej nezávislej vatikánskej štvrti hostí pápeža, je ako uväznený manekýn odtiahnutý jej skamenený symbol: Kristus. Je to metafora pocitu, že niečo podstatné vytrhli zo základu, z podstavca.

Sladký život bol začiatkom doživotného priateľstva Mastroianniho a Felliniho. „Marcello - to som vlastne ja,“ vyhlásil režisér. Prišli ďalšie filmy - v roku 1961 snímka 8 a 1/2, neskôr Roma, Mesto žien či Ginger a Fred. Felliniovské postavy, navonok suverénne aj samoľúbe, sú vlastne len labilné a neisté. Úspešný bulvárny novinár v tmavom obleku s bielou košeľou rozpráva o kariére spisovateľa, ale v skutočnosti už na nič nečaká: upadol do pasce luxusného a povrchného života.

Okrem Felliniho filmov hral Mastroianni úspešne v dielach Ettore Scolu, Vittoria de Sicu, Nikitu Michalkova, v Altmanovom Pret-a-porter či v Antonionioho Par dela des nuages. Často ho obsadzovali do úloh nekomplikovaných temperamentných milencov, zmätených a ľahkomyseľných vo vzťahu k ženám. Alebo ho štylizovali do postáv hrdinov, z ktorých vytŕča flegmatizmus a pohodlnosť. „Vždy som musel bojovať so svojou vrodenou lenivosťou,“ hovoril Mastroianni.

V 80. a 90. rokoch sa pohyboval aj v divadle - v Paríži a Benátkach. Verejnosti sa naposledy ukázal na festivale v Cannes, kde prišiel uviesť jeden z posledných filmov - Tri životy a jediná smrť. Bol už unavený, ale chcel presvedčiť, že sa stále vie smiať. „Prečo chcete, aby som hovoril o herectve? Prečo nemôžem hovoriť o zubároch?“ pýtal sa novinárov.

Sophia Lorenová, s ktorou hral v dvanástich filmoch a s ktorou podľa filmových historikov vytvorili klasický taliansky pár, tvrdí, že ich partnerstvo bolo také dokonalé, že svoje výstupy vôbec nemuseli skúšať. Scény z filmov ako Manželstvo po taliansky, Včera, dnes a zajtra tiež núkali špekulácie o romanci, ale Mastroianni ich chladne popieral. „O tých najintímnejších, najtajnejších veciach nikdy hovoriť nebudem. Ani o tých, ktoré neboli,“ vyhlasoval.

Pokiaľ ide o fakty, bol úprimný: v roku 1950 si vzal herečku Floru Carabellovú, s ktorou mal dcéru Barbaru. Nechcel sa s ňou rozviesť, hoci mal niekoľko ďalších vzťahov - s herečkami Faye Dunawayovou či Marthe Kellerovou. Koncom 60. rokov odišiel ku Catherine Deneuveovej a v roku 1972 sa im narodila dcéra Chiara.

Pri smrteľnej posteli v jeho parížskom byte boli Catherine Deneuveová a Michel Piccoli, dcéra Chiara. Na druhý deň rímsku fontánu di Trevi, kde sa v nezabudnuteľnej scéne filmu Sladký život objíma s Anitou Ekbergovou, zahalili čiernym súknom.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahU. S. Steel namieta sudcov: Hovorili skôr, než mali

Majetok jedného z najväčších podnikov v krajine súd zaistil bez toho, aby to poriadne vysvetlil.

Spoplatnený obsahSeverokórejská červená línia je veľmi tenká

Kľúčovú rolu v krotení diktátora Kima hrá Čína.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní