Eco Umberto

Vydané 4. 1. 2002 o 0:00 Autor: ANDREA PUKOVÁ

FOTO – REUTERS



Umberto Eco je profesiou historik – ale je tiež estetik, historik umenia, semiotik a samozrejme románopisec, autor bestselleru Meno ruže. Narodil sa 5. januára 1932, pred sedemdesiatimi rokmi. Pochádza z Allessandrie, zo severovýchodu Talianska, kde sa stretáva talianska kultúra s francúzskou a toto pretínanie je tiež jedným zo zdrojov jeho písania.

Postmoderný literát Umberto Eco je požívačník, ktorý si bahní v kultúrnych dejinách ľudstva a vyhľadáva rafinované intelektuálne lahôdky. Dokonale si osvojil históriu, aby čitateľom raz za čas zorganizoval dobrodružnú výpravu časom, ako zábavný a znalý sprievodca.

Študoval právo, ale rýchlo od neho ušiel k stredovekej filozofii a literatúre. Pracoval ako redaktor, a k tomu písal vedecké práce. „Keď nemôžem robiť viac vecí zároveň, som stratený,“ tvrdí. Doktorát z filozofie získal za prácu o Tomášovi Akvinskom, ale zaoberá sa od starovekej cez stredovekú kultúru až po avantgardu a Jamesa Bonda.

V roku 1962 vydal knihu Otvorené dielo. Prišiel so žiarivou teóriou, ktorá sa okamžite preliala aj do tmavých literárnoteoretických kabinetov amerických univerzít a ktorá – približne povedané – upozorňuje na to, že formálne uzavreté umelecké dielo je otvorené tisícom výkladov a pritom zostáva jedinečné.

V roku 1980 podľa tejto teórie napísal slávny román Meno ruže. Môžeme ho čítať ako detektívku v historických kulisách neskorého stredoveku. V tých kulisách sú však schované hlbšie vrstvy – kultúrno-historické, morálne. Knihu v roku 1986 úspešne sfilmoval Jean-Jacques Annaud.

Ďalší román, Foucaltovo kyvadlo, vystaval podľa kabalistického stromu života. Odohráva sa v súčasnosti, ktorou sa prelínajú dejiny mágie a tajných spoločností.

Nasledoval Ostrov včerajšieho dňa inšpirovaný populárnymi robinsonádami 17. storočia. Stroskotanec Roberto de la Grive sa zachráni na opustenej lodi. V jej podpalubí, akomsi múzeu kuriozít, nájde veci, ktoré symbolizujú sumu poznania jeho doby: botanickú záhradu, voliéry s exotickým vtáctvom, meraciu techniku či mechanický organ. S barokovou kvetnatosťou začne spisovať spomienky na krutú tridsaťročnú vojnu, galantný Paríž, politické intrigy a špionážne výpravy. Roberto má alter ego Ferranta – ten mu unesie platonickú lásku, aby ju eroticky zneužíval. Touto predstavou hrdina slastne trpí, až sa nahý vnorí v mystickom vytržení do oceánu.

Roku 2000 Eco oznámil, že onedlho vydá nový román. Odišiel do Allesandrie a o niekoľko mesiacov dokončil päťstostránkového Baudolina. Zdá sa, že je to úspech, čo sa vyrovná Menu ruže. Baudolino je veľkolepá stredoveká šou: nádherné mestá východu, cisárske paláce, bitky, jednorožci, fénixovia. Tak ako Meno ruže, aj Baudolino vychádza z dobového dokumentu: je ním list kňaza Jána popisujúci idylickú kresťanskú ríšu – med a mlieko – kdesi ďaleko na východe. List je podvrh zrodený niekedy v období vlády Fridricha Barbarossu a podľa všetkého ho spísali v talianskej Allesandrii. Autor podfuku je dodnes neznámy, a tak Eco mohol stvoriť Baudolina, klamára a vizionára, ktorého náhoda privedie až na cisársky dvor.

Umberto Eco rád vytvára tajomnú atmosféru, presýtenú zložitými myšlienkami, aby ich nakoniec s ľahkosťou dešifroval. Gotické temno zjasňuje románskym racionalizmom a záplavu vlastnej vzdelanosti ironizuje a uzemňuje renesančnou skepsou. „Ľudia sa ma pýtajú: Čím to je, že vaše zložité romány sú aj také úspešné? To je ako keby ste sa ženy opýtali, prečo je taká krásna. Veď tým jej vlastne hovoríte, že je škaredá,“ tvrdí renesančný Talian, ktorý si vie vychutnať radosti života. Zbožňuje spoločnosť a diskusie, cigarety a whisky. Miluje, keď sa zavrie do svojej tridsaťtisíczväzkovej knižnice. S manželkou Renatou žije v starom dome v kopcoch nad Rimini. Na univerzite v Bologni vedie seminár komunikačných vied.

Svojou veľkou témou, masovou kultúrou, sa zaoberal aj v práci Skeptici a tešitelia. Dnes o tejto slávnej knihe hovorí: „Jeden môj priateľ, skladateľ súčasnej vážnej hudby, mi vravel: na mňa vlastne Beatles pracujú, pripravujú obecenstvo, aby vnímalo aj moju hudbu. A naozaj – prišli rockové koncerty, kde ste nevedeli, či ide o populárnu hudbu, avantgardu, experiment. To bol zlomový bod, a nielen v hudbe, ale aj v literatúre, výtvarnom umení. Zoberte si pop-art. Ten si môže užiť čitateľ komiksov aj poučený literárny kritik.“

Hlavné správy

Spoplatnený obsahO župu, ktorá sa rozprestiera od Moravy po Maďarsko, má záujem len šesť kandidátov

Trnavskému kraju robia dobré meno kúpele, víno, ale aj golfové ihriská.

Spoplatnený obsahSvätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní