Biko Steven Bantu

Vydané 12. 9. 2002 o 0:00 Autor: ROMAN LIPTÁK, Pretória pre SME

FOTO - REUTERS

Černošský aktivista Steven (Steve) Bantu Biko (1946 - 1977) patrí v nedávnej juhoafrickej histórii do rovnakej kategórie hrdinov ako bývalý prezident Nelson Mandela a väčšina súčasnej politickej elity. Hranicu medzi „teroristom“ a „bojovníkom za slobodu“ v jeho prípade tak ako v mnohých iných neobjasnilo ani 25 rokov, ktoré práve uplynuli od jeho tragickej smrti.

„Bez ohľadu na časť politického spektra, z ktorej ho hodnotíte, je dnes jasné len to, že Biko bol revolucionár ako vystrihnutý z učebnice,“ myslí si prominentný historik Frank Welsh. Bika na budúce poslanie údajne predurčila už jeho rodinná anamnéza: matka - slúžka v belošskej domácnosti a otec - na svoju uniformu hrdý koloniálny úradník. Bikov osud, tvrdí historik, sa po takom úvode číta „ako predvídateľný scenár“.

Rovnako ako Mandelu či diktátora Roberta Mugabeho zo Zimbabwe, aj Bika v detstve ovplyvnil pobyt na vidieckej katolíckej misii. Misionári, ktorí od domorodcov vyžadovali nekritický obdiv k západnej civilizácii, v nich často vyprovokovali nesmelé výhrady (Mandela) a v extrémnych prípadoch (Mugabe) dokonca až fanatickú nenávisť. Ako svoju dilemu vyriešil Biko, bolo z policajných záznamov jasné už v roku 1963.

V Afrike začiatkom šesťdesiatych rokov vrcholila kampaň za nezávislosť. V Južnej Afrike sa, naopak, ale z rovnakých pohnútok, agitovalo za upevnenie apartheidu. Biko sa v čase, keď pretórijska vláda zakázala neškodný Africký národný kongres (ANC) a uväznila umierneného Mandelu, ocitol za mrežami za členstvo v militantnej černošskej organizácii.

Na rozdiel od kolegov, ktorí k radikálnym riešeniam dospeli úvahami opačným smerom, si Biko vo väzení uvedomil, že cesta k mnohorasovej Južnej Afrike nepovedie cez násilie. Svoj radikalizmus zameral na iné ciele, v čom ho nepochybne inšpirovalo americké hnutie za občianske práva z predchádzajúceho desaťročia.

Jeho hnutie Black Consciousness Movement (BCM) od začiatku stavilo na černošské sebavedomie, o ktorom kolonializmus a apartheid s istotou predpokladali, že nikdy neexistovalo. Černosi sa podľa Bika pod koloniálnou nadvládou ocitli najmä preto, lebo v minulosti podvedome prijali úlohu menejcenných.

Tu niekde má korene aj mýtus o učebnicovom revolucionárovi. „Biko svojho času prišiel s dôveryhodnou teóriou, ktorú však nedokázal rozvinúť do praxe,“ myslí si politológ Roger Southall. „Ako iní revolucionári, aj on písal a rečnil o právach, ale nikdy nie o povinnostiach. Biko bol vhodným námetom na dokumentárny film. Ako politik by pre túto krajinu nepochybne znamenal katastrofu,“ tvrdí Southall.

Podľa historika Welsha boli osobnosti Bikovho typu príčinou, a nie dôsledkom apartheidu: „Biko a ostatní síce hovorili o mnohorasovej Južnej Afrike, ale juhoafrickým belochom nikdy neponúkli prijateľnú alternatívu apartheidu. Juhoafrickú hospodársku prosperitu naivne považovali za samozrejmosť, ktorá by tu bola aj bez belošského know-how. A to je, samozrejme, nezmysel,“ píše Welsh.

Medzi apartheidom a černošským disentom tak existoval zásadný rozdiel v prioritách. Obidve strany čoskoro skĺzli do roviny stereotypov. Biko v byrokratickom nasadení zakladal nové a nové organizácie tak rýchlo, ako ich pretórijská vláda stíhala zakazovať. Apartheid sa mu napodiv nikdy nesnažil oponovať. V ťažení z pozície sily, naopak, prejavil rovnaký nedostatok sebadôvery, aký v tom čase charakterizoval východoeurópsky komunizmus.

Vlastná sila apartheid napokon obrala aj o zvyšky realizmu. V polovici sedemdesiatych rokov, keď v Sowete vypuklo legendárne mládežnícke povstanie, si moc v Pretórii natrvalo privlastnila sekurokracia. V záujme bezpečnosti belošských civilistov obhajovala priority a metódy súčasnej izraelskej vlády vo vzťahu k Palestínčanom.

Ich smutným príkladom sa stal Bikov policajný výsluch z 10. septembra 1977, z ktorého vypočúvaný vyšiel so silným krvácaním do mozgu. Dnes sa už nezdá dôležité, že násilie spáchané na Bikovi mohlo inšpirovať násilie páchané v jeho mene na civilistoch v belošských reštauráciách, škôlkach a domovoch dôchodcov. Vo všetkých prípadoch išlo o nepotrebné vraždy.

Biko svojim zraneniam podľahol o dva dni neskôr, 12. septembra 1977. Objasnenie okolností jeho smrti od vlády, paradoxne, žiadali belošskí liberáli, ktorých Biko vylúčil zo svojich politických teórií. Na pohrebe sa okrem zahraničných diplomatov zúčastnili stovky černošských aktivistov. Mnohí neskôr urobili kariéru len z tvrdenia, že ho poznali osobne.

Juhoafrických komentátorov by dnes - po 25 rokoch od Bikovej smrti - najviac zaujímal jeho názor na postapartheidový vývoj. Pýtajú sa tiež, kto dnes v Afrike reprezentuje Bikove ideály. Je možné, že by to boli radikáli, ktorí očakávajú skutočnú revolúciu, tak ako ju etnickou čistkou na farmách v Zimbabwe predvádza Robert Mugabe?

Hlavné správy

Spoplatnený obsahŽiadne potraviny a autobus raz za týždeň. Okraj kraja, na ktorý sa zabudlo

Ľudia v Prešovskom samosprávnom kraji o práci župana veľa nevedia. Trápia ich najmä cesty a nezamestnanosť, ale aj životné prostredie.

Spoplatnený obsahSagan či Hantuchová sa budú plateniu daní vyhýbať ťažšie

Ministerstvo chce zabrániť presunu ziskov.

Čo je nové na SME

SMEnaživo: Diskusia s kandidátmi na bratislavského župana

Príďte dnes o 18.00 diskutovať.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní