Kossuth Lajos

Vydané 19. 9. 2002 o 0:00 Autor: KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ

FOTO – ARCHÍV

V rokoch 1848-49 revolúcia zaplavila celú Európu. S myšlienkami politického liberalizmu, slobody, zrušenia feudálnych privilégií a nevoľníctva tiahla generácia romantizmu po celej Európe do boja proti minulosti, keď históriu Európy určovalo niekoľko kráľovských rodín. Revolúcia v Uhorsku sa spája s menom, ktoré zatieňuje ostatných politikov svojej doby. Lajos Kossuth – symbolická postava obdobia romantizmu a nekompromisnej revolty a zároveň politik – reformátor, príliš radikálny na svoju dobu. Kossuth je snáď prvý Východoeurópan, ktorého preslávili politické pohyby v tomto regióne. Narodil sa pred 200 rokmi 19. septembra 1802.

Lajos Kossuth vyštudoval právnickú akadémiu a potom pracoval ako advokát v župe Zemplín. V roku 1832 sa po prvý raz zúčastnil uhorského snemu, ktorý v tom čase zasadal v Bratislave.

Liberálne politické myšlienky šíril najskôr ako novinár – informoval o udalostiach stavovského snemu v novinách Snemovné spravodajstvo formou listov. Písal aj o politických procesoch, a preto sa dostal na štyri roky do väzenia. Viedeň v ňom už vtedy spoznala silného protivníka.

Ako redaktor Pesti Hírlap prvý v maďarskej tlači písal úvodníky. Už na jeho stránkach sa začína rozvíjať neskorší spor s Istvánom Szécsénym o taktike uhorských reformistov a už vtedy odmieta kompromisy s Viedňou. Keď sa denník stal najčítanejší v celej monarchii, vydavateľ dostal príkaz z Viedne, aby sa Kossutha zbavil.

V roku 1847 ho zvolili za poslanca do snemu. Paradoxne v Uhorsku boj za reformy riadila šľachta. Pôsobivý rečník Kossuth prejavmi v parlamente dokázal urobiť z občianskych reforiem vec národnej hrdosti, v mene ktorej šľachta spolu s nezávislosťou od Viedne žiadala aj zrušenie vlastných feudálnych privilégií.

1. marca 1948 prichádza do Bratislavy správa o parížskej revolúcii. O dva dni neskôr bol práve Kossuthov prejav v parlamente, v ktorom žiadal ústavu pre všetky dedičné panstvá monarchie, tou iskrou, ktorá vznietila plameň revolúcie v Rakúsku a Uhorsku. Jeho reč kolovala v nemeckých prekladoch a 13. marca vypukla vo Viedni vzbura. Odtiaľ sa revolúcia šíri do Budapešti a panovnícky dvor sa vzdáva: Viedeň sľúbila národom monarchie ústavu.

V tom čase sa dve lode vydávajú na cestu z Bratislavy do Viedne. Delegácie vezú požiadavky uhorského snemu – na palube je aj Kossuth. V požiadavkách boli sformulované práve jeho myšlienky: zrušenie cenzúry, vytvorenie uhorskej vlády, všeobecné volebné právo, zrušenie poddanstva a daňových privilégií pre šľachtu, vytvorenie nezávislej uhorskej banky a armády. O pár dní sa vrátili späť s dobrou správou.

Snem potom veľmi rýchlo schválil zákony o občianskych premenách. V apríli ich schválila Viedeň a schválila aj uhorskú vládu na čele s grófom Lajosom Batthyánym. Kossuth sa stal ministrom financií.

I v tejto funkcii hrá rozhodujúcu úlohu. Dosiahol napríklad, že parlament odhlasoval 42 miliónov forintov na výdaje armády a povolanie 200-tisíc brancov. Na príkaz Kossutha prvý raz tlačili papierové peniaze.

Aprílové zákony však Uhorsku slobodu nepriniesli a vzťahy s Viedňou ostali napäté. V septembri prekročil rieku Drávu Chorvát Bán Jelačič a začína sa boj proti uhorským vojskám. Jellašič žiada obnovenie monarchie, Viedeň odstúpenie uhorskej vlády.

Po demisii vlády sa moc sústreďuje v rukách Celoštátneho branného výboru. Na jeho čele riadi Kossuth poslednú fázu uhorskej revolúcie. Po vojenských porážkach sa parlament sťahuje v decembri do Debrecína. Neskôr parlament v Debrecíne vypovedal poslušnosť Habsburgovcom a prijal Vyhlásenie o nezávislosti. Kossuth veril, že európske štáty uznajú nezávislé Uhorsko. To však napokon vojská Windischgrätza za pomoci ruského cára porazili. V júli Kossuth odchádza do exilu.

Stal sa akýmsi disidentom, ktorý hľadá podporu pre maďarskú revolúciu v Európe a v Amerike. Počas návštevy Spojených štátov a Anglicka ho všade veľkolepo oslavovali. V roku 1862 napísal utopistické dielo o vytvorení mnohonárodnostnej demokratickej konferencii Dunaj. Dúfal, že sa do Uhorska vráti s vojskami európskych štátov. Postavil sa proti rakúsko-uhorskému vyrovnaniu v roku 1867, ktoré splnilo mnohé z požiadaviek revolúcie. Zomrel v Turíne v Taliansku.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČo sa to stalo s časom? Náramkové hodinky miznú z rúk

Bol to vynález desaťročia. Nebyť náramkových hodiniek, niektoré strategické bitky by možno dopadli inak. Dnes prehrávajú samotné náramkové hodinky.

Spoplatnený obsahMala byť ombudsmanka aj na pochode za rodinu?

Bubon, koláž Krista a zástava, celý výjav pripomínal akúsi civilnú procesiu.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní