Mussolini Benito

Vydané 30. 10. 2002 o 0:00 Autor: DARINA SÝKOROVÁ

FOTO – ARCHÍV

Všetko sa začalo prvou svetovou vojnou. Hoci Taliansko sa napokon ocitlo na strane víťazov, následky, ktoré nieslo, boli strašné. V povojnovej biede rýchlo získavali sympatie extrémisti – čoskoro malo Taliansko vládu, ktorá sľubovala krajine poriadok. Neprekážalo ani to, že ho dosiahla násilím a diktatúrou. Pred osemdesiatimi rokmi – 30. októbra 1922 – sa talianskym premiérom stal Benito Mussolini.

Už na začiatku 20. storočia sa talianska spoločnosť delila na extrémne skupiny. Proti sebe nemilosrdne bojovali ultranacionalisti a ultrasocialisti.

Vo vojne viac než 600-tisíc Talianov padlo, 250-tisíc bolo zmrzačených, ďalších 950-tisíc zranených. Pre 160-tisíc demobilizovaných vojakov nebola práca a nevedeli sa včleniť do normálneho života. V povojnovom chaose, pri absolútne neschopnej vláde, spory nezmieriteľných táborov prerástli do občianskej vojny.

Prvé fašistické komandá vznikli v roku 1919 v Miláne. Začali vydávať vlastné noviny a získavať na sile. „Ženy a každý, kto má rád ticho a pokoj, nech ostanú v nedeľu doma. V uliciach Bologne budú iba fašisti a boľševici v mene Talianska,“ takéto oznamy viseli v uliciach v novembri 1920 – začalo sa obdobie pravidelných pouličných bitiek.

Benito Mussolini, pôvodne socialista, sa cez vojnu preorientoval na pravičiara. Organizoval Fascio di Combattimento (bojové zväzky), spočiatku mali 119 mužov. Stojac okolo čiernej zástavy, v čiernych uniformách (ešte bez čižiem), vytasili dýky a prisahali: „Prisaháme, že budeme brániť Taliansko. Sme pripravení preň zabiť aj zomrieť.“

Nepriateľ bol jasný – komunisti. Mussolini o nich vyhlásil: „Bojím sa revolúcie, ktorá ničí, ale nevytvára.“ Väčšine Talianov sa počínanie fašistov páčilo – mnohí sa sťahovali do mesta Fiume, kde zavládla dočasná diktatúra.

Už tam sa ukazovalo, že diktatúra má charakter operety len navonok. V skutočnosti išlo o cestu k moci sprevádzanú krutosťou, zabíjaním a násilnosťami na (najmä socialistickom) obyvateľstve.

Socialisti a anarchisti znamenali smrteľné nebezpečenstvo pre majiteľov tovární – aj tí preto podporili Mussoliniho. Krutosť fašistov im bola milšia ako ničenie, ktoré hrozilo z druhej strany. Ani vláda fašistov nepotlačila, mala k nim dokonca blízko. V roku 1921 získali vo voľbách 35 z 535 kresiel v parlamente. Ich hlasy však boli hlučné a fašisti sa značne angažovali v zmenách v politike.

V roku 1922 bola už z fašistov dobre trénovaná armáda. Okupovali celé mestá, v pouličných bitkách pribúdalo mŕtvych, pribúdali aj vypálené domy socialistov. Mussolini zároveň zmenil spôsob života, prízvuk, začal sa denne holiť a nosiť sako a cylinder. Získal tým úctu fašistov a rešpekt ostatných. Chcel už viac než len obyčajné násilie, chcel moc nad celým Talianskom.

28. októbra odštartovali fašisti svoj plán na ovládnutie Ríma a štátny prevrat. 40-tisíc mužov pochodovalo na hlavné mesto. Cestou už tradične pálili budovy, ktoré vlastnili socialisti. Už štyri dni predtým, na zjazde strany v Neapole Mussolini požadoval odovzdanie moci v štáte a hrozil prevratom.

Počas pochodu sa však pre prípad neúspechu stiahol do Milána, odkiaľ sa dalo rýchlo zmiznúť do Švajčiarska. Fašistická armáda nemala zbrane ani zázemie a úspech akcie bol veľmi neistý. Kráľ Viktor Emanuel III. však nedal plnú moc regulárnej armáde, naopak, zo strachu, či bude lojálna, ale najmä zo strachu z komunistov ju radšej odovzdal Mussolinimu.

„Jeho veličenstvo kráľ Vás žiada čím skôr prísť do Ríma, pretože si želá poveriť Vás sformovaním vlády,“ taký bol kráľov odkaz. 30. októbra 1922 bol už fašistický vodca ministerským predsedom. Rím obsadil bez jediného výstrelu.

Mussolini mal vtedy 39 rokov. V rukách mal de facto absolútnu moc, ale ako diktátor začal vládnuť až o tri roky neskôr. Medzitým ho zo strachu pred červenými podporili v parlamente aj liberáli (neskôr, keď ich už nepotreboval, aj ich stranu nemilosrdne zničil). Podporila ho aj cirkev (zvýšil platy kňazom a zaviedol povinné hodiny náboženstva) a najmä stredné vrstvy.

Novú vládu teda tvorila koalícia fašistov, vysokých dôstojníkov, liberálov a klerikálov. Zamestnanosť zabezpečili fašisti verejnými prácami. Ich poriadok pomaly menil Taliansko na kasárne, po roku 1925 prebrali moc úplne.

Aj v demokratickom svete mal Mussolini svojich obdivovateľov. Nechýbali ani v Československu a nešlo len o členov Československej obce fašistickej – sympatický bol aj iným pravicovým stranám. Rok 1933 mu priniesol najsilnejšieho partnera – nemecký nacizmus. Taliansko síce popri ňom hralo v Európske druhé husle, ale doma bol Mussolini absolútnym pánom.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahŠtátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia zhodne tvrdia, že také kroky, ako chystá železničné Cargo, neplánujú.

Spoplatnený obsahČo sa deje v Smere? Fico drží Kaliňáka aj za cenu, že stranu pochová

Premiér umlčal hlasy, ktoré volali po personálnych zmenách v jeho strane.

Spoplatnený obsahPSA bude v Trnave vyrábať elektromobily. Model je tajomný

Koncern PSA Groupe na Slovensku vyrába Citroën C3 a Peugeot 208.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní