Lindgrenová Astrid

Vydané 14. 11. 2002 o 0:00 Autor: ANDREA PUKOVÁ

FOTO - ARCHÍV

Švédska spisovateľka Astrid Lindgrenová ponúkla namiesto tajomných severských svetov, poetických nálad, temných príbehov a poslušných dietok príbehy tvrdohlavých, samostatných, odvážnych a zábavných hrdinov. Písala romány, poviedky, hry, poéziu aj knižku hudobných textov. Jej najslávnejšie knihy vyšli v šesťdesiatich štyroch jazykoch. „Píšem, aby som potešila to dieťa vo mne - dúfam, že ďalší čitatelia budú mať radosť,“ hovorila. Narodila sa 14. novembra 1907 na statku Näs neďaleko mestečka Vimmerby v južnej časti Švédska. Bolo to pred 95 rokmi.

Kraj Smaland má nádhernú prírodu - lesy a lúky sa striedajú so skalami a hladinami jazier, a k Baltickému moru je to asi päťdesiat kilometrov. Keď mala osemnásť, ušla zo statku, na ktorom vyrástla so svojou mnohočlennnou rodinou, čeľaďou, hospodárskymi zvieratami, do hlavného mesta. Bola tehotná s „mužom, s ktorým nechcela zdieľať budúcnosť“. Syna Lasseho porodila v Dánsku. Roku 1931 sa vydala za úradníka Lindgrena, s ktorým mala ešte dcéru Karen.

„Rozprávaj mi o Pipi Dlhej pančuche,“ prosila matku sedemročná Karen, keď bola chorá. Slávne štokholmské nakladateľstvo však rukopis odmietlo. Dievčatko, čo žije bez rodičov vo veľkej vile s dvoma zvieracími priateľmi - koňom a opičkou, pripadalo vydavateľovi vulgárne. Malo dva červené vrkoče a nič ju netrápilo, už vôbec nie peniaze, pretože vlastnila poklad svojho otecka, kapitána či piráta, túlajúceho sa kdesi v južných moriach. Okrem toho hravo zdvihne aj koňa a trúfne si oponovať policajtovi, a to všetko vo veľmi reálnom prostredí vtedajšieho švédskeho vidieka.

Kniha nakoniec vyšla a bol z toho škandál. Dospelých nekonvenčná detská hrdinka a jej názory hlboko pohoršili. Dievčatko, ktoré nemá nijaké povinnosti, robí si žarty z dospelých a neuznáva nijakú autoritu, nemôže byť predsa vhodným vzorom pre ich deti. Lenže tie deti boli nadšené.

Roku 1947 vychádzajú Deti z Bullerbynu, príbehy detí z troch rodín, žijúcich na vidieku v tesnom susedstve. Potom prišli príbehy Emila z Lönnebergu, napínavé a smiešne. Malý neznesiteľný Emil bol chlapcom, akým bol zrejme kedysi jej otec.

Astrid Lindgrenovú si čitatelia často predstavujú ako autorku, čo žila v zajatí svojho detského sveta. Ale to je omyl. Napríklad, roku 1976 sociálnodemokratická vláda zaťažila príjmy švédskych umelcov obrovskými daňami. Astrid Lindgrenová, ktorú to tiež výrazne postihlo, napísala rozprávku Pomperipossa v Krajine peňazí, satirickú rozprávku pre dospelých. Rozpútala sa debata, na rozhovor si ju pozval premiér Olaf Palme, a dane nakoniec naozaj klesli. Aj neskôr sa vyslovovala k najrôznejším témam - od ochrany práv detí, životného prostredia a zvierat až po jadrovú energetiku a vojenské rozloženie síl na Balkáne. Nesúhlasila so vstupom Švédska do Európskej únie a roku 1997 žiadala slušné zaobchádzanie s utečencami. Väčšinou dosiahla, čo chcela.

Astrid Lindgrenovú zahŕňali poctami a cenami. Roku 1989 v jej mestečku Vimmerby otvorili Lindgrenovej rozprávkový les a o sedem rokov neskôr sa v škokholmskom parku Tenerlunden objavila jej prvá socha. Lindgrenová to komentovala slovami: „Vždy som si myslela, že človek musí najprv umrieť, a až potom bude mať pomník.“ O dva roky neskôr otvorila prevádzku nemocnice pre deti, ktorá nesie jej meno a patrí k najväčším v severnej Európe. Jej tvár sa vo Švédsku objavila na známke, v Nemecku podľa nej nazvali 116 škôl a roku 1995 ruská Akadémia vied pomenovala podľa nej súhvezdie.

Ušla jej len Nobelova cena za literatúru. „Nobelovku rozhodne nechcem,“ tvrdila. „Jeden človek už z toho rozruchu zomrel dva dni potom, ako ju dostal. Tak by to dopadlo aj so mnou.“

Pre horšiaci sa sluch a zrak sa na konci osemdesiatych rokov musela vzdať písania, žila v jednej z pokojných škokholmských štvrtí a vytrvalo odmietala žiadosť novinárov o rozhovor. Radšej denne telefonovala so sestrami. Všetky tri staršie dámy mali rovnaký zmysel pre čierny humor. Ich rozhovory sa najčastejšie krútili okolo smrti a štýlovo začínali pozdravom „Haló, tu Smrť!“ Koniec dvadsiateho storočia už nepovažovala za šťastný. Na otázku, čím by asi boli hrdinovia jej kníh, keby im bola dopriala, aby dospeli, odpovedala, že by s týmto svetom nechceli mať nič spoločné. Bol to jej posledný rozhovor pre švédsku televíziu. Zomrela v januári tohto roka.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahBašternákovi pomáha pomalosť prokuratúry, sťahuje sa z vlastných firiem

Zo siedmich prípadov podnikateľa sú živé už len tri. Podozrenia týkajúce sa jeho majetku sa riešia podľa deravého zákona.

Päť máp, ktoré zmenia vaše vnímanie sveta

Mapa, kde je navrchu juh je rovnako správna, ako tradičná so severom.

Kto Plavčanovu reformu vybehá

Ambícia je zrejmá: to, čo teraz robia len niektoré školy, premeniť na vlastnosť vzdelávacieho systému.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní