V strednej Európe sa ešte stále budovali svetlé komunistické zajtrajšky, a v perestrojkovom ZSSR už ožívali démoni národného sebauvedomenia. Spor o Náhorný Karabach, arménsku enklávu v Azerbajdžane, bol prvou zásadnou ranou sovietskemu internacionalizmu. Vypukla vojna, ktorá si vyžiadala asi 30-tisíc mŕtvych a zhruba 700-tisíc (podľa azerbajdžanských zdrojov vyše milióna) utečencov. Od prvých demonštrácií Arménov v Stepanakerte pod heslami „reunifikácie“ Náhorného Karabachu s priľahlou Arménskou republikou uplynulo v týchto dňoch 15 rokov.
Celé to ideovo pripravili, ako to už v takýchto prípadoch neraz bolo, profesori z Akadémie vied Arménskej sovietskej socialistickej republiky, ktorí spísali petíciu za reunifikáciu. Na čelo nových trendov sa postavil tzv. výbor Karabach, pripojili sa aj ďalšie dovtedy nevídané „mimovládne“ organizácie.
Regionálny soviet Náhorného Karabachu ešte v tom istom mesiaci reunifikáciu schválil. Takmer okamžite tiekla krv - na oboch stranách. Pri protiarménskych pogromoch v Sumgaite 28. a 29. februára zahynulo podľa oficiálnych zdrojov 26 Arménov a šesť Azerbajdžancov. Pogromy a vypaľovanie domov pokračovalo a kresťanskí Arméni si pripomenuli dejinné násilie, ktoré zakúsili od iných, tiež moslimov - Turkov.
Moskva situáciu riešila typicky - podriadila Karabach priamo svojej správe. Bol vyhlásený zákaz nočného vychádzania a pri raziách konfiškovali strelné i bodné zbrane. Udalosti nabrali spád - objavili sa výzvy na štrajky a protestné hladovky. Na poriadok začali dozerať popri polícii vojská ministerstva vnútra.
„Je pravda, že uznesenie KSSZ a sovietskej vlády o poskytnutí hospodárskej pomoci Náhornému Karabachu sa plní pomaly… avšak hlavná príčina novej vlny štrajkov v Národnom Karabachu tkvie v niečom inom. Požiadavku pripojiť Náhorný Karabach k Arménsku doplnili ešte ďalšie ultimáta - zastaviť všetky previerky v podnikoch, prerušiť všetky vyšetrovania, odvolať zástupcov prokuratúry, vymenovať nového, ktorý by bol arménskej národnosti, a stiahnuť z oblasti všetky vojenské jednotky,“ písala v 28. septembra 1988 moskovská Pravda, ktorá sa snažila nájsť korene vzbury v miestnych skorumpovaných činiteľoch.
„Skutočných internacionalistov je v Azerbajdžane a Arménsku dosť,“ nádejal sa spravodajca denníka. To vraj len prázdnota obdobia stagnácie (t. j. pred perestrojkou) rozdelila miestnych budovateľov socializmu do rozdielnych táborov.
Súdruhovia sa vlastne nemýlili - akurát dôsledky boli ťažšie, než si vôbec dokázali predstaviť. Koncom roka 1988 postihol Náhorný Karabach úder vyšších síl - ničivé zemetrasenie, pri ktorom zomierali Arméni i Azerbajdžanci po desaťtisícoch. Michail Gorbačov navštívil oblasť a pri tejto príležitosti pripustil, že problém Náhorného Karabachu existuje - azerbajdžanské vedenie vraj nepostupovalo voči miestnym ľuďom „v duchu leninských tradícií“ a teraz treba riešiť otázky kultúry, jazyka a stykov s Arménskom. „To všetko je prirodzené, pochopiteľné a musí to tak byť,“ dodal najvyšší vodca ZSSR.
Už o dva roky zasahovali sily Moskvy pre zmenu v azerbajdžanskom Baku - v tzv. čiernom januári zahynula viac než stovka ľudí…
Po pätnástich rokoch niet Sovietskeho zväzu, zato sú dva nezávislé suverénne štáty - Arménsko a Azerbajdžan, na ktorého území vegetuje s tichou podporou Arménska a arménskej enklávy v USA samozvaná, nikým neuznaná republika Náhorný Karabach (útvar tohto typu dnes nie je na území bývalého ZSSR až takou raritou). Na to, že je krajinou nikoho, tu vraj obchod čulo prekvitá. V obchodoch Stepanakertu je pestrý výber potravín z dovozu, na uliciach vidno sem-tam aj mercedes a v meste sa čulo stavia, dokonca aj hotely.
Vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa skončila prímerím v roku 1994. Dnes tam ide o to, o čo v celej tejto oblasti - najmä o ropu. Ropu má Azerbajdžan a Rusko i Amerika ju potrebujú. Arménsky a azerbajdžanský prezident rokovali dokonca aj na Floride za sprostredkovania súčasného prezidenta Busha - zatiaľ bezvýsledne. Rámcový dohovor už existoval - Náhorný Karabach má byť súčasťou Azerbajdžanu s veľkou mierou autonómie (ústava, mena, národná garda, zahraničná politika). Arménsko, ktoré Karabach fakticky dobylo a získalo pre seba, s tým však zatiaľ nesúhlasí.
Zajtra - Spisovateľ George Simenon
