Slovo holokaust pozná takmer každý. Pochádza z gréčtiny a znamená úplné spálenie alebo zápalnú obeť. Kým Židia si na najväčšiu traumu svojej histórie zvolili opisné slovo spálenie, Rómovia použili metaforické vyjadrenie požieranie. Toto slovo znie v rómčine ako porajamos. O rómskom holokauste sa hovorí aj ako o utajenom holokauste. Hoci sa o ňom nevie toľko ako o holokauste židovskom, osudy Rómov aj Židov mali počas vlády nacizmu veľa spoločného. Rovnako ako Židov ich považovali za menejcennú rasu, diskriminovali ich a napokon si pre nich vymysleli konečné riešenie. Malo sa naplniť v koncentračných táboroch. Požieranie českých a moravských Rómov sa začalo pred šesťdesiatimi rokmi - 7. marca 1943.
V Masnej ulici v Brne zhromaždili 999 rómskych detí, žien a mužov. Tí, ktorí mali svetlejšiu pleť, mali nádej, že prekĺznu cez sito rasových zákonov. Mnohí túto možnosť nevyužili a zostali pri svojich rodinách. Potom ich naložili do vagónov a po niekoľkých dňoch bez jedla a pitia ich vyložili pred bránami Osvienčimu.
Odtiaľ ich poslali do tzv. cigánskeho tábora. Hoci bol projektovaný pre 300 ľudí, tiesnilo sa ich tam až 1200. Na rozdiel od židovských rodín Rómom povolili bývať spolu. Nemali väzenské uniformy, ale na šatách mali prišitý veľký čierny trojuholník. Ten mal označovať asociálov. Na predlaktie im vytetovali číslo a písmeno Z (z nemeckého Zigeuner - cigán).
Rómovia pracovali zväčša v tábore. Dozorcovia im často vymýšľali zbytočné a ponižujúce práce. Kombinácia ťažkej práce, slabej stravy a nevyhovujúceho bývania sa stala vražedným nástrojom. Podľa svedectiev tých, ktorí prežili a našli odvahu hovoriť, mal koncentrák na mnohých Rómov demoralizujúce účinky. V očakávaní posledných dní života sa rozmohlo pijanstvo, prostitúcia a udavačstvo.
Na Rómoch podobne ako na Židoch sa vykonalo veľa „vedeckých“ pokusov. Aj rómske dvojčatá sa dostali do rúk šialeného doktora Mengeleho. Mengele si dokonca urobil galériu portrétov rómskych väzňov. Maľovala ich Židovka Dina Gottliebová. Ich výraz a tvar lebky mu vraj poskytovali „dôkazy“, že teórie o rasovej menejcennosti majú opodstatnenie.
O osude najprv len nemeckých Rómov rozhodli už norimberské zákony z roku 1935. Rómov a rómskych miešancov v nich označili za menejcenných. „Lepšou“ kategóriou boli Rómovia žijúci v manželstve s ríšskymi občanmi. Tí dostali šancu prežiť, nie však prežívať ďalej vo svojich deťoch. Nariadili totiž ich sterilizáciu.
Po obsadení veľkej časti Európy nemeckými vojskami sa začali sťahovať mračná aj nad rómskou populáciou v okupovaných krajinách. Na jeseň 1942 šéf SS Heinrich Himmler konštatoval, že „je najvyšší čas, aby asociálne elementy boli zničené prácou“.
V decembri toho istého roka nariadil Himmler aj deportácie českých a moravských Rómov. Mnohí z nich v tom čase už žili v kárnych pracovných táboroch. Boli dva - v Letoch pri Písku a v Hodoníne pri Kunštáte. Tam ich poslala ešte československá vláda v roku 1939, niekoľko dní pred vyhlásením protektorátu. Chcela tak eliminovať tuláctvo a kočovníctvo tejto aj v demokratickom Československu ostrakizovanej skupiny.
Práve obyvatelia zberných táborov mali ísť do prvého transportu, vypukla tam však epidémia týfusu, a tak sa plány zmenili. Transport tak naplnili ľuďmi, ktorí boli dovtedy na slobode. Po atentáte na Reinharda Heydricha už Nemci nedôverovali svojim českým prisluhovačom, a preto transport organizovali sami.
Po transporte z Brna ich nasledovalo ešte niekoľko. V máji a auguste odišli Rómovia z Letov a Hodonína. Celkovo do plynu poslali z Čiech a Moravy osem rómskych transportov. Bolo v nich spolu asi 5500 ľudí. Domov sa ich vrátilo 500. Často sa vracali do nepriateľského prostredia a naďalej boli terčami útokov.
Komunisti ani garnitúra, ktorá prišla po nich o rómskom holokauste nehovorila. Na mieste letského tábora, ktorý bol predizbou do Osvienčimu, stála dlhé roky veľkovýkrmňa ošípaných. Až v roku 1995 sa česká vláda rozhodla, že na tomto mieste postaví pomník obetiam zabudnutého holokaustu.
