Občianska vojna v Salvádore

Vydané 16. 1. 2002 o 0:00 Autor: JURAJ TOMAGA

FOTO - ARCHÍV



I keď medzi hlavných aktérov studenej vojny patrili rozlohou i počtom obyvateľov najväčšie krajiny sveta, jeden z najkrvavejších konfliktov medzi Východom a Západom sa 12 rokov ťahal v zapadnutej stredoamerickej krajine veľkej asi ako polovica Slovenska - Salvádore. Skončil sa, až keď sa zosypal sovietsky blok. Až po vyčerpaní oboch strán, ktoré presne pred desiatimi rokmi, 16. januára 1992 podpísali mierovú zmluvu.

Občianska vojna v šesťmiliónovom Salvádore nie je dieťaťom náhleho zaiskrenia v hlavách pentagonských a kremeľských vojenských stratégov. Táto vojna je skôr dôsledkom narastajúceho napätia v spoločnosti, v ktorej od jej vzniku existovala úzka vrstva oligarchie, ktorá si nerozumným, niekedy až feudalisticky nadradeným vnímaním svojho postavenia vytvorila obrovskú priepasť medzi bohatými a chudobnými.

V salvádorskej histórii sa odohralo mnoho pokusov, ako tieto priepastné rozdiely zahladiť. Krajina prežila niekoľko prevratov a niekoľko pokusov o znárodnenie. Nikto sa ale nezamýšľal nad tým, prečo sa vzdelávaním detí chudobnej väčšiny nezaoberá štát, ale iba cirkev.

A tak v Salvádore spolunažívala radikalizovaná pravica s radikalizujúcou sa ľavicou, až kým neprišli 70. roky, ktoré sprevádzal vznik viacerých ultraľavicových organizácií. Všetky žiadali ozbrojený boj a verbovali mestskú či vidiecku chudobu. Tieto roky predznamenali príchod konfliktu, ktorého krvavosť mala závisieť od toho, koľko má tá či oná strana peňazí. Bolo ich dosť, teda presne toľko, koľko Washington a Moskva poslali.

Keď sa v októbri 1981 štyri zo spomínaných ultraľavicových skupín zjednotili do Frontu Farabunda Martího za národné oslobodenie (FMLN), prišli do Washingtonu prvé správy o podozrivo vysokej sovietskej prítomnosti v krajine. Bolo ale neskoro, lebo už v januári 1981 FMLN spustil ofenzívu, ktorá sa považuje za iskru začiatku vojny.

Ľavicoví povstalci pritom zvolili stratégiu, ktorá sa až príliš podobala na kubánske poučky „o gerilovom boji“ z dielne Ernesta „Ché“ Guevaru. Partizáni likvidovali hospodárstvo, búrali mosty, plantáže, elektrické stĺpy, zabíjali alebo kradli domáce zvieratá.

Prekvapená salvádorská armáda sa musela podľa inštrukcií amerických poradcov rýchlo preorganizovať. V tom čase už Washington Salvádor chápal ako bojisko studenej vojny a podľa toho sa i správal. Ako príklad stačí odcitovať slová exprezidenta Ronalda Reagana: „Stredná Amerika je jednoducho príliš blízko, aby sme ignorovali nebezpečenstvo tamojších vlád, ktoré by sa napojili na ideologické a vojenské chápadlá Sovietskeho zväzu…“

Z ťažkopádnej a konvenčnej salvádorskej armády vznikla represívna mašinéria postavená na malých ozbrojených a rýchlo nasaditeľných skupinách. Táto taktika sa ale často končila drancovaním vidieckych sídiel, kde vojaci presvedčovaní o spolčovaní sa vidieka s ľavicou neraz vyvražďovali celé dediny.

Najvypuklejší a vo svete najspomínanejší je masaker z El Mozote, kde vojaci bez najmenšieho odporu postrieľali všetkých mužov, ženy a deti.

Stále pritom platilo pravidlo, čím viac úspechov ľavicového FMLN, tým vyššia americká účasť. Dôsledok? Stovky vypálených dedín, viac ako pol milióna utečencov a 75-tisíc mŕtvych.

Až s pomalým rozpadom sovietskeho bloku intenzita bojov poľavovala, hoci do roku 1987 sa nepodarilo ani jednej strane získať prevahu nad druhou. Zlyhalo niekoľko pokusov nájsť zmier. No až v roku 1989 sa v OSN otvorila cesta k hľadaniu mierového riešenia. Mier však stále neprichádzal.

V čase, keď v strednej Európe padal komunizmus, odštartovali ľavicové gerily ďalšiu ofenzívu. Boje sa presunuli takmer do hlavného mesta. Medzinárodné spoločenstvo ale k zakročeniu presvedčila až poprava jezuitov na univerzite. Beštiálnym spôsobom ich zavraždili pravicoví vojaci.

S odstupom času ale diplomati spomínajú, že viac ako vražda nešťastných jezuitov zavážilo to, že vtedajší prezident George Bush zaradil Latinskú Ameriku medzi oblasti druhoradého záujmu. Zastavil vojenskú pomoc, ktorá sa dovtedy vyšplhala na tri miliardy dolárov. Po peniazoch, ktoré do Salvádoru vrazili Sovieti, Kubánci či bývalé Československo, sa zľahla zem.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahZ Nemecka urobila Merkelová hýbateľa Európy

Angela Merkelová bola v posledných rokoch tvárou Európskej únie. Bez domáce podpory to bude mať oveľa ťažšie.

Nórsky divák nevedel, že Sagana na Tour de France vylúčili

Ľudia v Nórsku si majstrovstvá sveta v cyklistike užívajú.

Spoplatnený obsahZo Smeru odišiel celý regionálny klub, nechce povedať prečo

Sarosta obce Rišňovce sa sťažuje na ignoráciu zo strany vedenia Smeru.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní