Albrightová Madeleine

Vydané 15. 5. 2002 o 0:00 Autor: MICHAL HAVRAN

FOTO – ARCHÍV



Madeleine Albrightová bola vôbec prvou ženou v americkej histórii na poste ministerky zahraničných vecí. Navyše po Henrym Kissingerovi, ktorý slúžil Richardovi Nixonovi, bola iba druhou s cudzím pôvodom. Ešte pred necelými dvoma rokmi ju médiá označovali za najsilnejšiu ženu sveta. Rodáčka z Československa reprezentovala vo svete Ameriku. Madeleine Albrightová dnes plná sily oslavuje šesťdesiatpäť rokov.

Jej životopis je priam ukážkovým kádrovým profilom človeka, ktorý sa celý život venoval zahraničnej politike.

Za svoj vzťah k svetu vďačí otcovi Jozefovi Korbelovi. Bol veľmi výrazným a známym československým diplomatom. Patril bezpochyby k vtedajšej diplomatickej špičke.

Navyše bol obdarovaný nevšedným darom intuitívnej predvídavosti. Dva razy dokázal doslova zachrániť svoju rodinu. Najskôr ušiel pred Hitlerom do Londýna, kde pôsobil nielen ako diplomat v Benešovej vláde, ale riadil aj vysielanie rozhlasovej stanice BBC pre Československo. A potom ušiel aj s rodinou pred Stalinom, ktorý po komunistickom prevrate vo februári 1948 zahrnul Československo do sovietskeho impéria.

„Nemôžem sa vrátiť do komunistického Československa, pretože by ma zatkli pre moju plnú oddanosť princípom demokracie,“ napísal v žiadosti o americký politický azyl.

Jeho dcéra Madeleine mala vtedy jedenásť rokov. Vedela už slušne po anglicky, ale ešte lepšie po francúzsky a počas otcovho krátkeho účinkovania v Belehrade sa naučila aj po srbsky.

Otec dostal ponuku prednášať zahraničnú politiku na univerzite v Denveri. Tam chodila na strednú školu a neskôr získala štipendium na Wesley College a cez leto praxovala v novinách Denver Post. Práve v redakcii sa spoznala so svojím budúcim manželom Josephom Albrightom, členom prominentnej vydavateľskej rodiny. S ním priviedla na svet tri dcéry a neskôr sa s ním rozviedla.

Nikdy nezabudla na krajinu svojho pôvodu. Písala síce aj eseje o Indii, o Blízkom východe, ale jej ústredným bodom záujmu bola vždy najmä Európa a zvlášť stredná a východná.

V roku 1968, keď Československo okupovali vojská Varšavskej zmluvy, písala s nesmiernym nasadením doktorskú prácu. Jej konzultantom nebol nik iný než slávny politológ Zbigniew Brzezinski. Práve on si všimol jej analytické schopnosti a odporučil ju ako poradkyňu do viacerých volebných štábov demokratických prezidentských kandidátov.

Jej cesta od poradkyne cez prezidentský post Centra pre národnú politiku, profesorku medzinárodnej politiky na Georgetownskej univerzite a veľvyslankyňu v OSN ju napokon priviedla až do kresla ministerky zahraničných vecí.

„Tak, Madeleine, aké je to mať prácu na ďalšie štyri roky?“ spýtal sa jej do telefónu demokratický senátor Patrick Leahy hneď po tom, ako sa Amerika dozvedela, že v prezidentských voľbách na sklonku roku 1996 zvíťazil druhýkrát demokrat Bill Clinton. Madeleine senátorovi odpovedala iba neurčito, pretože ešte nevedela, že časť rozhodujúcich mužov ju prezidentovi odporučila na ministerský post.

Mala za sebou práve štyri roky vo významnej funkcii stálej zástupkyne OSN v New Yorku a na tomto poste sa nebývalou mierou zaslúžila o presadzovanie nielen amerických záujmov, ale aj o výrazný vplyv na efektívny chod najväčšej medzinárodnej organizácie. Treba dodať, že nemala práve najľahšiu pozíciu, pretože vtedajší generálny tajomník OSN, Egypťan Butrus Butrus Gálí vedel veľmi výdatne pracovať v zákulisí a občas sa zdalo, akoby mal radosť z toho, že dokáže Američanov štekliť na najcitlivejších miestach.

Post ministerky prebrala Albrightová po Warrenovi Christopherovi, ktorý bol pri Clintonovi prvé volebné obdobie. Bol až príliš opatrný a nevýrazný a už ďalej nebol vhodným kandidátom. Albrightová bola takým vychyteným pojmom, že počas schvaľovania v Senáte prešla veľmi rýchlo s priamym a rozhodujúcim požehnaním šéfa zahraničného výboru, známeho republikána Jesseho Helmsa, ktorý bol pre demokratov občas priam postrachom.

Clintonova administratíva sa začala čoraz viac sústreďovať na strednú Európu a Madeleine Albrightová mala spomedzi všetkých možných kandidátov na post ministra najlepšiu kvalifikáciu. Veľkou mierou sa pričinila o prijatie Českej republiky, Poľska a Maďarska do NATO a veľmi ľutovala, že Slovensku táto historická záležitosť nevyšla. Pre známy deficit demokracie spôsobeným mečiarovským výkonom moci.

Viackrát Slovensko navštívila a cítila sa tu doma. Dokázala to dokonca aj vo svojom povestnom vystúpení na obrazovke STV už v čase prvého roku vlády Mikuláša Dzurindu, keď prehovorila po česky a veľmi citlivým spôsobom obhajovala zásah NATO na Miloševičove vojenské ciele vo zvyšku Juhoslávie. Vyjadrila presvedčenie, že v ďalšej vlne rozširovania získa Slovensko šancu novú a zaradí sa tak do demokratického sveta.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahBašternákovi pomáha pomalosť prokuratúry, sťahuje sa z vlastných firiem

Zo siedmich prípadov podnikateľa sú živé už len tri. Podozrenia týkajúce sa jeho majetku sa riešia podľa deravého zákona.

Päť máp, ktoré zmenia vaše vnímanie sveta

Mapa, kde je navrchu juh je rovnako správna, ako tradičná so severom.

Kto Plavčanovu reformu vybehá

Ambícia je zrejmá: to, čo teraz robia len niektoré školy, premeniť na vlastnosť vzdelávacieho systému.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní