Marseillaisa

Vydané 7. 8. 2002 o 0:00 Autor: JURAJ TOMAGA

FOTO - ARCHÍV

Keby sa v časoch Janka Matušku nad Tatrami neblýskalo, Slováci by nemali hymnu, keby Briti nemali kráľovnú, nemali by po futbale o kom spievať. A čo by robili takí Francúzi, keby sa pred 210 rokmi - 6. augusta 1792 ulicami Paríža neprehnala skupinka republikánov z Marseille? Nemali by to, čo okrem trikolóry, Bastily či galského kohúta, symbolizuje ich krajinu - hymnu, marseillaisu.

Francúzska hymna je od svojho vzniku plná protikladov. Je o revolúcii, ale zložil ju chlap, ktorému tá istá revolúcia vzala najlepších priateľov. Je o republike, ale autor si vždy viac vážil kráľa. A nakoniec, je to pieseň nesúca názov juhofrancúzskeho Marseilles ale vznikla v Štrasburgu na severovýchode krajiny.

Skladateľ Claude-Joseph Rouget de Lisle nie je medzi hudobníkmi známy. Bol to vojak, ktorý sa ale v kasárňach viac venoval hre na husliach. Preto ho mali všetci radi. O tomto synovi dedinského advokáta mnohí vravia, že bol umiernený republikán. Iní zase tvrdia, že to bol stúpenec monarchie, čo opierajú o fakt, že si sám za priezvisko prilepil šľachtický dodatok „de Lisle“.

Keď sa 20. apríla 1792 pruská armáda rozhodla zaútočiť na Francúzsko, sedel Claude Rouget v kasárni. O pár dní dostal pozvánku od starostu Štrasburgu, aby sa prišiel zúčastniť „na poslednej mierovej recepcii“. Netušil, že starosta Baron de Dietrich bude od neho žiadať pieseň, ktorou by mohol povzbudiť ducha upadajúcej francúzskej Rýnskej armády. Tá mala Francúzsko chrániť pred pruskou inváziou.

Bolo to vojsko, ktoré by udatným nenazval ani ten najväčší optimista. Na papieri malo mať síce tristotisíc mužov, v skutočnosti ich bolo necelých 80-tisíc a dva a pol tisíca dôstojníkov dezertovalo. Nepriateľ sa ale blížil a pevnosť v Štrasburgu, kde Rouget slúžil, by zákernú pruskú delovú guľu zrejme „kúpila“ ako prvá.

Keď starosta a ľudia okolo neho Rougetovi vyložili, čo treba urobiť, tak mladý vojak nelenil a utekal do kasární. Sadol si za stôl a do rána skladal. V noci z 24. na 25. apríla vznikla melódia a slová, ktoré mali lenivých vojakov tlačiť do boja. Ráno si po skladbu prišiel poručík Masclet. Našiel unaveného Rougeta, no s hotovou piesňou. Dal jej názov „Chant de Guerre pour l‘Armée du Rhin“ (Vojnový spev Rýnskej armády).

Ten správny punc ale budúcej hymne dal až generál Francois Mireur. Do južného Francúzska prišiel, aby pripravil armádu dobrovoľníkov z Montpellieru a Marseille. Aby ich povzbudil, tak im predložil Rougetovu skladbu. Dostala názov - „Chant de guerre aux armés aux frontieres“ (Vojnový spev pre pohraničné vojská). Chlapom sa zapáčila a odvtedy si ju schuti spievali. Názov marseillaisa ale dostala, až keď ju dobrovoľníci začali spievať v uliciach Paríža.

Obyvateľom francúzskej metropoly sa revolučná melódia a bojachtivé slová tak zapáčili, že niekoľko podnikavcov vylepilo po celom meste plagáty s textom piesne, ktorú označili za marseillaisu - pieseň dobrovoľníkov z Marseille. Dodnes je tento výjav pochodu dobrovoľníkov zobrazený na parížskom Víťaznom oblúku.

O niekoľko týždňov sa budúca hymna rozšírila. Anonymný charakter prvých edícií ale vyvolal pochybnosti. Viacerí znalci začali práve kvôli nim špekulovať, či je autorom skladby Rouget.

Spev dobrovoľníkov sa zaradil medzi oficiálne piesne revolúcie. Časy sa ale menili a po návrate monarchie či druhej republiky sa preto marseillaisa dostala na okraj. Čiastočná rehabilitácia skladby prišla v roku 1830, keď jej autor ešte žil. No už o pár mesiacov ju zase zakázali a Rouget zomrel v roku 1836 v zabudnutí.

Až tretia republika spravila v roku 1879 z marseillaisy národnú hymnu a v roku 1887 ministerstvo vojny po konzultáciách s hudobníkmi urobilo zopár korektúr, ktoré sú platné až dodnes.

O posledné úpravy sa snažil francúzsky prezident Valéry Giscard d‘Estaing, dnes predseda konventu Európskej únie. Tomu sa v roku 1974 zdala prirýchla a chcel, aby sa spomalilo tempo. Reformychtivé snahy pána prezidenta nevyšli. V roku 1981 sa marseillaisa vrátila do takého revolučného rytmu, aký jej vštepila komisia v roku 1887.

Jej príliš revolučné tóny i slová ale časom strácali na význame. Výnimkou bolo azda iba obdobie, keď Francúzsko napadli nemeckí fašisti. Napriek tomu ostala revolučná. I keď sa vedú večné debaty o tom, že je zbytočné, aby hymna vyzývala do boja, keď republika žije v mieri. „Hor sa synovia vlasti, prišiel deň slávy!“ sa ale spieva ďalej.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČudovali sa mu, že fotí Indiánov. Bieli ním opovrhovali, domorodci mu dôverovali

Keby nebolo fotografa Edwarda S. Curtisa, len ťažko by sme dnes hľadali vizuálnu podobu kultúry, ktorá vzápätí zmizla.

ONLINE: Tímy trápia technické problémy, na čele Hamilton s Vettelom

Kvôli finančným problémom vypadla Veľká cena Nemecka aj tím Manor.

Spoplatnený obsahVitajte v Havane, v meste, ktoré si označkoval El Comandante

Kuba láka turistov na nádych pomerne bezpečnej exotiky.

Impulzívnosť a paranoja. Aký by bol život bez spánku?

Prečo je evolučnou výhodou stav, keď človek hodiny bezbranne leží.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní