Tretí prezident ČSR po Masarykovi a Benešovi sa zaslúžil o sovietizáciu, presnejšie stalinizáciu Československa a urobil všetko preto, aby republika pretrhala akékoľvek putá so svojou demokratickou minulosťou. Bol taký verný Stalinovi, že ho nasledoval aj do hrobu - vraj prechladol na Stalinovom pohrebe. Iní za príčinu jeho smrti považovali jed - robiť vysokú politiku bolo v tých časoch nebezpečné. Klement Gottwald zomrel 14. marca 1953 - pred päťdesiatimi rokmi.
Vyučený stolár vlastne nikdy veľmi fyzicky nepracoval. Viac mu vyhovovalo funkcionárčenie - najprv v mládežníckych a neskôr straníckych aparátoch. Od vzniku KSČ v roku 1921 pracoval na Slovensku, v Banskej Bystrici a vo Vrútkach.
KSČ prijala síce 21 podmienok Kominterny, ale keďže prejavovala určité náznaky vlastných programov a názorov, muselo na príkaz Moskvy dôjsť v strane k „boľševizácii“. Gottwald túto úlohu splnil do bodky na V. zjazde KSČ v roku 1929. Odvtedy strana pod jeho vedením už len vykonávala príkazy Sovietskeho zväzu.
Ako poslanec vo svojich prejavoch v Národnom zhromaždení netajil, že sa od súdruhov v Moskve komunisti učia, ako „zakrútiť krkom“ všetkým ideologickým nepriateľom po víťaznej revolúcii. KSČ síce strácala členov, ale moskovský tlak na satelitné strany neustával.
V čase smrteľného nebezpečenstva pre ČSR z Nemecka sa Klement Gottwald pokúšal o politiku „ľudového frontu“. Objatie Moskvy a Berlína v roku 1939 všetky komunistické strany a najmä radových komunistov zaskočilo, ale Gottwald nikdy veľmi neodporoval a neprotestoval proti zmene kurzu internacionály. Počas vojny žil v Moskve a odtiaľ riadil činnosť KSČ. Rokoval aj s Benešom a tam sa začala ich nútená spolupráca.
Do otvoreného konfliktu s londýnskou vládou ČSR sa Gottwald nikdy nedostal. Snažil sa ale znížiť vplyv Beneša na vojnové udalosti, prípravu armády a na priebeh povstania na Slovensku. Po vojne sa snažil zvýšiť zásluhy komunistov a najmä svoje, hoci do priamej prípravy povstania zasahovať nemohol, okrem iného aj preto, že spojenie so Slovenskom bolo zložité a nepravidelné.
V roku 1946 ako vodca najväčšej strany, ktorá v Čechách vyhrala voľby, sa Gottwald stáva predsedom vlády. Ešte spomína „československú cestu k socializmu“, metódy ovládania štátneho aparátu a najmä silových rezortov ako vnútro a obrana sú však v jeho réžii čisto boľševické.
Gottwald šikovne využil rozpory v demokratických stranách, ktoré chceli hrať vo februári 1948 proti komunistom vabank. Demisia ich ministrov umožní Gottwaldovi pritvrdiť tlak na chorého Beneša a vytvoriť vládu bez demokratických strán. Jeho prejav 25. februára, ktorý sa začína známou vetou „Práve som sa vrátil z Hradu…,“ znamená začiatok konca demokratického Československa.
V novej vláde boli len dvaja nekomunisti - generál Ludvík Svoboda a Ján Masaryk, ktorý onedlho zomiera. Československo završuje rozdelenie Európy na dva bloky a vytvorenie železnej opony, ktorá bola len dokončením Stalinových plánov už z konferencie v Jalte.
Po februári sa v ČSR nastolil stalinský model kasárenského komunizmu, ktorý likviduje akýkoľvek odpor, iný názor, samostatné myslenie. Vrcholom teroru je hľadanie nepriateľa vo vlastných radoch, aké Stalin robil v 30. rokoch. Zasahuje aj najvyšší stranícky aparát - Rudolf Slánsky či Vladimír Clementis sú popravení ako zradcovia.
Zlé jazyky hovoria, že Stalin si v 50. rokoch vybral na potrestanie za „občas“ samostatný názor aj Gottwalda. Preto bol vraj „robotnícky prezident“ v posledných rokoch veľmi neistý a postrkával obete sovietskym poradcom, ktorí u nás čistky riadili, aby sa obeťou nestal sám. Dôkazy o jeho činnosti v tom čase prinesie zrejme len dlhodobé historické skúmanie. Príkazy cez sovietskych poradcov išli často len telefonicky alebo ústne.
Alkoholizmus, ku ktorému mal Gottwald sklony od mladosti, vyvrcholil práve v období čistiek. Teroru v najmasovejšej forme zabránila iba smrť oboch diktátorov. Totálne znárodnenie, prenasledovanie cirkví a iné prvky kasárenského modelu komunizmu zostali v krajine ešte ďalších 40 rokov.
Po odhalení kultu osobnosti načas spolu so Stalinom upadol do nemilosti i Gottwald. Keď mala učiteľka v základnej škole v Lučenci v roku 1956 odstrániť ich portréty z prvých stránok učebníc, zavolala si k tomu pár žiačok. „Deti, títo už neplatia,“ povedala.
Neskôr sa však, aj zásluhou Gustáva Husáka, ktorého v päťdesiatych rokoch väznili, Gottwaldov kult čiastočne vrátil - aj v podobe nevzhľadnej sochy na Námestí Slobody v Bratislave, ktorú odstránili až po roku 1989. Monštrum zničila výbušnina.
