Od druhej polovice 19. storočia sa vo Veľkej Británii formovalo hnutie sufražetiek, ktoré bojovali za volebné právo žien. Niektoré boli umiernené, iné za svoj sen bojovali bezhlavo a neváhali kvôli nemu riskovať slobodu ani život. Medzi tie druhé patrila aj Emily Davisonová, ktorá pre svoj cieľ 8. júna 1913 zomrela.
Emily Davisonová sa narodila roku 1872 v anglickom Blackheate. Bola snaživou študentkou, vďaka čomu neskôr získala možnosť študovať literatúru na Holloway College. Školu však prerušila po smrti otca, chýbali jej peniaze na školné. Aby si zarobila na dokončenie školy, prijala miesto učiteľky vo Worthingu. Učeniu detí sa venovala aj po ukončení štúdia.
Ako sa Emily dostala k prvému kontaktu s hnutím sufražetiek, nie je jasné. Isté je, že roku 1906 vstúpila do Ženskej sociálnej a politickej únie, ktorú založila roku 1903 Emmeline Pankhurstová.
Myšlienka zrovnoprávnenia žien ju pohltila natoľko, že zanechala kariéru učiteľky, aby sa svojmu poslaniu mohla venovať naplno. Stala sa jednou z vedúcich členiek hnutia a spolu s Pankhurstovou organizovala demonštrácie, ktoré sa vyznačovali fyzickými útokmi na predstaviteľov britskej vlády a neraz sa skončili zatýkaním aktivistiek.
Emily prvýkrát zatkli v marci 1909, keď sa snažila osobne odovzdať petíciu vtedajšiemu predsedovi britskej vlády Herbertovi Asquithovi. Za výtržnosti vtedy strávila svoj prvý mesiac vo väzení. Nie však posledný. Už o štyri mesiace neskôr ju opäť zatkli, keď sa spolu s kolegyňami snažila násilne vniknúť do sály, kde mal práve prejav ich ďalší politický nepriateľ, minister financií David Lloyd George.
„Sľúbili nám, že si budeme môcť ponechať šatstvo, ak sa do ciel odoberieme ticho a pokojne. Akonáhle za mnou zavreli dvere cely, rozbila som všetky sklenené okenice, ku ktorým som sa dostala. Prišli za mnou, násilne ma prezliekli do väzenskej rovnošaty a zaviedli ma do inej temnej cely s dvojitými dverami,“ spomínala neskôr na túto udalosť.
V septembri toho istého roku sa dostala do ďalšieho konfliktu. Tentoraz hádzala kamene do okien Liberálneho klubu. Z väzenia sa ako vždy chcela dostať držaním protestnej hladovky. Sufražetku sa však rozhodli nakŕmiť násilím. Nasledujúca scéna ju podľa jej slov prenasledovala celý zvyšok života.
„Na večer do mojej cely vošli dvaja doktori a asi šesť sestier. Chytili ma a jeden z doktorov sa snažil prepchať pomedzi moje pery kovovú trubičku. Nakoniec sa mu to podarilo vďaka tomu, že mi na pravej strane úst chýbajú dva zuby. Sestra mi do úst naliala nejakú tekutinu. Nechcela som to prehltnúť, a tak mi doktor pridržal nos a trubičkou mi pritláčal jazyk. Boli to barbarské muky,“ opisovala tento zážitok Davisonová v liste priateľke.
Neskôr podala proti väzeniu žalobu a vysúdila si 40 šilingov odškodného. Súcitila s ňou široká verejnosť aj niektorí politici. Vtedy pochopila, že hnutie potrebuje mučenicu, ktorá by upútala pozornosť verejnosti a médií.
Pri ďalšom proteste sa Emily vrhla na železné schodisko a len zázrakom prežila, keď sa zachytila na kábloch o dvadsať stôp nižšie.
Hneď, ako sa zotavila, začala pripravovať svoj posledný protest. V júni roku 1913 sa konalo prestížne derby, na ktorom mal bežať aj kôň kráľa Juraja V. So svojím plánom sa Emily nezdôverila ani priateľkám z hnutia.
„Zakryla si oči. Keď sa k nám kone priblížili, s úsmevom sa rozbehla do stredu dráhy. Čoskoro bolo po všetkom,“ komentovala udalosť jej spoločníčka. Emily utrpela fraktúru lebky a okamžite ju previezli do nemocnice. Po troch dňoch, 8. júna 1913 zraneniam podľahla.
I keď sa dramatický protest udial dokonca pred očami kráľovskej rodiny, jej čin nemal vytúžený výsledok. Verejnosť sa zaujímala viac o zdravie džokeja a koňa než o Davisonovú, ktorá si týmto činom získala posmešnú povesť mentálne narušenej hysteričky. Volebné právo získali ženy v Británii až v roku 1928.
Autor: Lucia Javůrková
