l svoje druhé a záverečné dielo 1984, nebolo už pochýb. Dokonca sa objavili i fámy, že si u autora túto pochmúrnu víziu totality objednal sám Churchill ako literárne zdôvodnenie spustenia železnej opony, ktorá potom rozdeľovala svet až do pádu Berlínskeho múru. George Orwell by sa dnes dožil 100 rokov.
Eric Blair, ktorý sa narodil v Motihari v Indii si svoj pseudonym zvolil podľa riečky pretekajúcej anglickým vidiekom, kam sa jeho rodičia - anglický koloniálny úradník a Francúzka z Indie neskôr presťahovali. Zomrel skôr (v roku 1950), než sa dočkal tej najpravdivejšej recenzie svojho diela: pre ľudí za železnou oponou bolo čítanie jeho kníh nebezpečné a komunistický režim si dal veľmi záležať na tom, aby ako spisovateľ „neexistoval“.
Keď pripravil disident Milan Šimečka s rodinou vydanie knihy 1984 (samozrejme, neoficiálne) v „tom správnom“ roku a doplnil ho esejistickým doslovom, zareagoval režim presne, ako mal: okrem „tradičných“ eštebáckych perzekúcií vydal týždenník ÚV KSS Nové slovo sériu pamfletov, ktoré môžu slúžiť ako dôvetok k samotnému Orwellovi: namiesto aspoň pokusu o „protianalýzu“ samotnej knihy to bola iba zmes ideologických „žvástov“ a osobných nadávok, ktoré mali dehonestovať prekladateľov a vydavateľov. Bilo to do očí až tak, že čitateľ nemusel poznať Orwella ani Šimečkovcov na to, aby spozornel a začal sa o nich zaujímať.
Ostatne, v roku 1984 už nebolo pochýb, že mladík z prostredia typickej anglickej strednej triedy s dobrým vzdelaním, ktorý sa v tridsiatych rokoch „zbláznil“ a vydal sa na vlastnej koži spoznať vtedy už beznádejne zošalený svet ako účastník občianskej vojny v Španielsku, mal okrem literárneho nadania (ktoré okrem oboch próz dokazujú i jeho eseje) dar vidieť „čo je za tým“. Vo svete, ktorý sa sprava i zľava rozhodol utopiť sa vo vlastnej krvi, Blair-Orwell neomylne rozpoznal diagnózu: nejestvuje celospoločenské oddanie sa akejkoľvek ideológii, ktoré by skôr či neskôr neviedlo k celospoločenskému nešťastiu.
Práve preto je hodnotenie Zvieracej farmy i 1984 v dnešných časoch zložitejšie než v časoch, keď i nás neustále sledoval „veľký brat“ so svojou „ideopolíciou“. Ani po páde Berlínskeho múru nie je dôvod odložiť Orwella nabok ako síce zaujímavého, ale neaktuálneho autora. Už vtedy, keď svoje knihy písal, líšil sa od iných, nemenej slávnych autorov antiutópií. Napríklad Aldous Huxley a jeho Prekrásny nový svet napriek rovnakej naliehavosti predsa len tak ľahko v knižniciach neopustí sekciu fantastiky, aby sa presťahoval trebárs medzi politickú literatúru (hoci práve Orwell by nás mal učiť, že i to nie je vylúčené).
Orwell však nebol fantastom. Aspoň nie v klasickom ponímaní. Lenže nebol iba politickým glosátorom. Napriek tomu či práve preto, že bol vzdialeným pozorovateľom stalinského krvavého impéria, priamym účastníkom anarchizmu a neschopnosti španielskych ľavicových bojovníkov pochopiť jeden druhého a neskôr svedkom nacistického vyvrcholenia krvavých kúpeľov prvej polovice storočia, v ktorom žil, Orwell nepíše o konkrétnom režime. Tak, ako sa v roku 1984 nedali všetky detaily totalitnej spoločnosti, tak ako ju v diele popisoval, automaticky preniesť na vtedajší režim v Československu či ZSSR, tak ani dnes nemožno množstvo vecí, o ktorých písal, len tak hodiť za hlavu.
Dva príklady za všetky. Jeden úsmevný: koľkí z nás tušia, že výrazy zamini (ministerstvo zahraničných vecí) alebo finmin (ministerstvo financií) sú odvodené z newspeaku, oficiálneho jazyka štátu, v ktorom sa román 1984 odohráva. Druhý príklad je menej na smiech. Hlavný hrdina knihy Winston Smith pracoval na Ministerstve pravdy. Jeho úlohou bolo prepisovať, „prispôsobovať“ dejiny tak, aby sa režim nikdy a za nič nemusel ospravedlňovať. Je len symptomatické, že medzi „opravárov dejín“ patril napríklad i istý Dušan Slobodník, vedúci redaktor Encyklopédie svetových spisovateľov z roku 1981, v ktorej Orwella iste len nedopatrením nenájdete. Lenže tým sa história opravárov dejín nekončí. Nájdu sa i dnes. Treba len pozorne čítať.
Orwell zomrel po dlhoročnom sužovaní turberkulózou v januári 1950. Videl ďalej než väčšina jeho súčasníkov. Škoda len, že nevidel, akú silu má jeho dielo. Svet presne nepopisuje ani si ho úplne nevymýšľa. Zato má silu ho meniť. Ak sa neprestane čítať.
