interpretoval neopakovateľným spôsobom. Jeho meno pod nahrávkou či na plagáte bolo značkou zaručujúcou najvyššiu hudobnú kvalitu. Včera si svet pripomenul sté výročie narodenia osobnosti, ktorá má v dejinách klavíra čelné miesto.
Bol vysnívaným interpretom každého autora - mal fenomenálnu, nie však strojovú techniku, dôkladne študoval partitúry a pritom si vždy nechával priestor na zachytenie momentálnej atmosféry. Bol to individualista, ktorý ignoroval nahrávky iných: „Dlho predtým, než sa do niečoho pustím, nepočúvam iné spracovania. Nemôžem. Musí to prísť zvnútra, nie zvonku,“ tvrdil. A ono to prišlo - takmer každá Horowitzova nahrávka či koncert dokázali zelektrizovať poslucháčov.
Veľká hviezda svetovej pianistiky vyrastala v ukrajinskej rodine hudobníčky a inžiniera. Do prvých tajov hudby ho ako päťročného úspešne zasvätila matka Sofia a v roku 1912 bol prijatý na konzervatórium v Kyjeve, ktoré ukončil absolventským koncertom. Nevybral si nič ľahšie ako Koncert č. 3 Sergeja Rachmaninova. Brilantné zvládnutie skvostu svetovej klavírnej literatúry ho okamžite vynieslo medzi domácu špičku (na rozdiel od hlavného hrdinu filmu Žiara, ktorý po odohraní tohto náročného diela skolaboval).
„Som generál. Mojimi vojakmi sú klávesy a ja im rozkazujem,“ s obľubou tvrdil Horowitz. Nebol zázračným dieťaťom, debutový sólový recitál mal až ako sedemnásťročný, ale už vtedy bol hotovým muzikantom. Sebavedomý mladík sa musel stať živiteľom rodiny, ktorú boľševická revolúcia obrala takmer o všetko. Od prvých vystúpení teda musel hrávať najmä preto, aby zarábal.
Sovietsky zväz mu bol čoskoro malý a na jeseň 1925 sa ho rozhodol natrvalo opustiť. Najskôr dobyl Európu a čoskoro Spojené štáty s rovnakým dielom - Čajkovského Koncertom pre klavír a orchester b mol. Horowitzovo nedbanlivé držanie rúk a prstoklady by väčšina učiteľov okamžite trestala, navyše sa nikdy netajil tým, že cvičí maximálne dve hodiny denne. Nikto tomu nerozumel, ale vždy to bolo fascinujúce, či už hral Rachmaninova, Prokofieva alebo Liszta. S pribúdaním rokov sa vlúdili drobné chybičky, ale vyhlásil, že dokonalosť sama osebe je nedokonalosťou a so smiechom dodával: „Radšej budem robiť vlastné chyby, ako ich mám kopírovať od iných.“
Horowitz mal šťastie na dobré ponuky, orchestre a dirigentov - priateľstvo s jednou z najväčších osobností Arturom Toscaninim spečatil svadbou s jeho dcérou. To už žil v New Yorku a bol blízkym priateľom Rachmaninova, ktorého si získal práve spomínaným koncertom. O tom, že to nebola len povrchná známosť, svedčí, že práve jeho si skladateľ vybral pre prvú nahrávku tohto diela.
Po tom, čo získal finančnú nezávislosť, neboli mu ľahostajné ani spoločenské problémy. Počas druhej svetovej vojny sa rozhodol podporiť Spojencov benefičným koncertom. Vybral si Čajkovského a newyorskú Carnegie Hall, za dirigentský pult sa postavil Toscanini a v pokladni zostalo niekoľko tisíc dolárov. Dlhoočakávanému americkému občianstvu po tomto geste mohol zabrániť akurát tak sám.
V roku 1953 sa vďaka chatrnému zdraviu rozhodol zanechať koncertovanie a venoval sa len práci v štúdiu. K jeho najvyššie ceneným nahrávkam patrí séria Scarlattiho sonát, ktoré dodnes uchvacujú umením spájania tónov bez použitia pedálu. Svoje rozhodnutie nevystupovať verejne však v roku 1965 zmenil a ako jeden z mála umelcov si zahral aj v Bielom dome, kde mu tlieskal Jimmy Carter.
Tri roky pred smrťou vzal Horowitz na milosť rodnú krajinu. Návšteva Moskvy a Leningradu spojená skoncertmi sa skončila frenetickým úspechom. Jeho posledná nahrávka, ktorú urobil ako osemdesiatšesťročný, získala Grammy za najlepší album klasickej hudby. Soška sa pridala ku štrnástim predošlým až po jeho smrti. 5. novembra 1989 sa jeho prsty pohli naposledy. Do dejín a sŕdc poslucháčov na celom svete vošiel nielen preto, že z profilu pripomínal Chopina.
