Životopis najslávnejšej francúzskej šansoniérky vyzerá, ako keby ho niekto opísal z niektorej jej piesní. Narodila sa roku 1915 ako Edith Giovanna Gassionová v štvrti Belleville pred domom číslo 72 na zemi, na peleríne policajta. Narodila sa pouličnej a krčmovej speváčke Line Marsovej a akrobatovi Louisovi Gassionovi. Drobná žena, nie krásna. „S tým klenutým čelom a plochým hrudníkom vyzeráš ako lyžička,“ vyhlásil o nej Jean Cocteau. Výrečná, energická, so žiarivými očami. Milovala riziko, klamala a sľubovala, podvádzala a bola podvádzaná, míňala a rozdávala. Musela ako uragán vyspievať svoje dojemné, boľavé šansóny. Bez vzorovo zlého a špinavého života by totiž nikdy nebola geniálna a legendárna Edith Piaf. Zomrela štyridsaťosemročná. Bolo to 11. októbra 1963, pred štyridsiatimi rokmi.
Po narodení u matky pobudla dva mesiace, do dvoch rokov bola u babičky, kde sa namiesto vody pilo červené víno, do siedmich v Bernay, kde sa o ňu v salóne otcovej tety starali prostitútky, ktoré uzdravili jej slepé oči a šili pre ňu handrové bábiky. Boli to jej najkrajšie roky. Ako deväťročná s klobúkom v ruke obchádzala náhodných chodcov a vyberala otcovi na absint, keď mala pätnásť, osamostatnila sa. Motala sa po parížskych uliciach a zarábala si spevom na víno, jedlo a nájomné v lacnom hoteli. V sedemnástich porodila murárovi Louisovi Dupontovi dcéru Marcelu. K spievaniu na ulici pribudli vystúpenia v čudných podnikoch.
V ulici Troyon vstúpil do jej života Louis Leplée s ponukou do kabaretu Gernys, kde sa z nej stala La mome Piaf – kuriozita, atrakcia podniku. „Ako Gassionová dieru do sveta neurobíš. Ale myslím, že som na to prišiel – La mome Piaf, Žabec – Vrabec.“ Lepléeho zavraždili, zomiera jej dcéra a začne ju prenasledovať svet, v ktorom žila: vojaci cudzineckej légie, pasáci, zlodeji, spodina. „Nikto nevedel mať takú radosť zo života a pritom sa tak fyzicky ničiť,“ vravel Charles Aznavour.
Edithiným impresáriom a milencom sa stal Raymond Asso. Naučil divošku z ulice jesť príborom, obliekať sa, vystupovať v spoločnosti a predovšetkým ju presadil do najmódnejšieho varieté vtedajšieho Paríža – A. B. C. Práve tam mala roku 1936 prvý galakoncert. Prišli úspechy, milióny, cestovanie.
Románik s Assom Edith nevydržal, ako napokon nijaký jej iný vzťah. Náručím jej prešlo mnoho slávnych mužov, ale aj bezmenných vojakov, legionárov, kamarátov. Od prvých milencov sa učila, z ďalších už sama vyrábala hviezdy – z Yvesa Montanda, napríklad. „Nedokázala zaspať, kým vedľa seba v posteli necítila mužskú nohu,“ spomínala Simone Bertautová, Edithina nevlastná sestra.
Druhá svetová vojna a nemecká okupácia neznamenali prerušenie kariéry. Musela len opatrne prešľapovať. Spievala v nemeckých zajateckých táboroch, s nemeckými veliteľmi si pripíjala na ich víťazstvá. A potom si vyžiadala spoločnú fotografiu. Najskôr s nimi, potom so zajatými Francúzmi. Fotografie sa v odboji zväčšujú a vyrábajú sa z nich falošné dokumenty. Tie potom prevážala skryté medzi šminkami a poskytovala tak novú identitu zajatcom zo západného frontu.
V roku 1947 prichádza prvé z mnohých turné po USA a začína sa odvíjať jej najslávnejší ľúbostný román. S majstrom sveta v boxe Marcelom Cerdanom pritom prežila iba dva roky a jeho smrť si nikdy neprestala vyčítať. To ona ho prinútila, aby nasadol do lietadla a uháňal za ňou do Ameriky. Lietadlo sa pri Azorských ostrovoch zrútilo. „Marcel jediný dokázal rozohnať zlovestných anjelov okolo mňa,“ tvrdila.
Putovala od úspechu k úspechu a od milenca k milencovi, šansóny spievala anglickej princeznej Alžbete, hrala v muzikáli Malá Lili, spievala v Olympii. Mala autohaváriu, k alkoholu sa pridalo morfium, pokúsila sa o samovraždu. V roku 1952 sa vydala za Jacqua Pillsa, potom prežila štvorročný čierny sen, keď sa pohybovala medzi liečebňami a zájazdmi. Vzťahy s Georgeom Moustakim, Douglasom Daviesom, Charlesom Dumondom sprevádzajú ďalšie autonehody, liečenia, operácie.
„Zdvihla sa opona a na scéne stála drobná čierna postavička s tvárou opuchnutou od antibiotík. Bábka, ktorej sa snažili dať podobu Edith Piaf. Bolo to tragické a groteskné. Zdala sa krôčik od smrti a nesmierne vzrušená,“ spomína na rok 1960 jej sestra. „Nič neľutujem,“ kričala Edith do hľadiska jeden z najslávnejších šansónov.
Druhýkrát sa vydala roku 1963 za Théa Sarapa. Bol to jej posledný, o dvadsať rokov mladší milenec, ktorý jej do nemocnice namiesto kvetín priniesol bábiku, takú, akú robili jej tety z Bernay. „Keď umriem, bude to vzrušujúce. Na pohreb mi pôjde množstvo ľudí.“ Bolo to presne tak.
