Rozpory medzi francúzskymi protestantmi, nazývanými hugenoti, a katolíkmi, predurčili a ovplyvnili celý život vzdelaného, ale nepekného muža. Na kráľovskom tróne vraj páchol cesnakom. Jeho svadba v roku 1572 mala vyriešiť spory medzi oboma tábormi, ale skončila sa najznámejším prejavom katolíckej nenávisti - Bartolomejskou nocou. Henrich IV. Bourbon sa narodil 13. decembra 1553 - pred 450 rokmi.
Malé navarrské kráľovstvo na juhu medzi Francúzskom a Španielskom, v ktorom vládol rod Bourbonovcov, vstúpilo do dejín práve svadbou svojho kráľa Henricha so sestrou francúzskeho panovníka. Henrich však bol hugenot a katolícky kráľ Karol IX., respektíve jeho matka Katarína Medicejská, nariadili po svadbe vyvraždiť Henrichov sprievod a všetkých hugenotov v Paríži.
Henrichove možnosti získať francúzsky trón boli minimálne. Jeho švagrovia, francúzski králi z rodu Valois, bratia František II., Karol IX. a Henrich III. však nezanechali žiadnych synov a tak v roku 1589 trón získal - ako manžel ich sestry.
Proti novému kráľovi stála mocná liga katolíckeho rodu de Guise spolu s jeho manželkou Markétou, ktorá manžela bytostne nenávidela a svojím správaním (menila milencov ako na bežiacom páse) aj ponižovala. Bola síce len vlažnou katolíčkou, ale spojenie s rodom, ktorý reprezentoval nepriateľstvo ku kráľovi, jej prišlo vhod.
Náboženské boje vo Francúzsku neutíchli vlastne až do kráľovej smrti. Henrich sa však ukázal ako schopný panovník. Obratnou diplomaciou i tvrdými vojnami získaval čoraz väčšiu moc až nakoniec roku 1593 obsadil Paríž a svoj trón upevnil definitívne.
Celý život musel riešiť spory - rodinné či náboženské. Boj s nenávisťou a častými vzburami ho stál veľa síl a taktiež vyčerpával štátnu pokladnicu. Napriek tomu Francúzsko postupne vytvorilo jeden štátny celok a navyše, francúzština sa rozšírila po celom území.
Pri pokuse zmieriť nezmieriteľné strany konvertoval Henrich na katolícke náboženstvo. Jeho priateľkou, poradkyňou, ale i tvrdou kritičkou bola sestra Katarína, ktorá bola síce veľkým odporcom katolicizmu, ale chápala, že vojny krajinu vyčerpávajú. Keď sa z listu od kráľovej milenky dozvedela, že aj Henrich je v koncoch, ustúpila a poradila mu, aby zmenil náboženstvo. Sestrina rada bola pre kráľa vždy dôležitá.
Diplomaticky prestúpenie na katolícku vieru pomohlo kráľovi získať pápeža, zbaviť sa neplodnej manželky (pápež mu povolil rozvod) a oženiť sa s príbuznou Kataríny Medicejskej, ktorá zosnovala Bartolomejskú noc, Máriou Medicejskou. Legitímny dedič trónu z jeho rodu Ľudovít XIII. sa narodil onedlho po svadbe.
Tak Bourbonovci zavŕšili aj zjednocovanie Francúzska. Henrich IV. Nantským ediktom zrovnoprávnil náboženstvá - vlastne legalizoval právo zvoliť si náboženské vyznanie. Absolutistický spôsob vlády, ktorý začal, doviedol k dokonalosti jeho vnuk Ľudovít XIV. - kráľ Slnko.
Pre svoje deti sa stal Henrich dobrým otcom. Keď ho videl španielsky veľvyslanec, prichádzajúci z dvora najviac zviazaného etiketou, niesť syna Ľudovíta na chrbte, kráľovi vôbec neprekážalo, že ho vidí chodiť štvornožky. „Máte deti, pán veľvyslanec?" Po kladnej odpovedi kráľ pokračoval: „Tak snáď môžem prejsť so synom ešte jedno kolo."
Henrich musel čeliť aj častým rozporom medzi svojimi milenkami a kráľovnou. Keď kráľovná, ešte ako nevesta, mala prísť do Paríža, Henrietta D'Entragues, jeho oficiálna metresa, sa v obave o svoje postavenie kráľa opýtala: „A kedy dorazí tá vaša tlstá bankárska dcéra?" Odpovedal jej vtipne: „Až vyženiem všetky štetky od svojho dvora."
Mileniek sa však nikdy nevzdal, za čo mu neskôr Mária Medicejská veľmi znepríjemňovala život. Nebola ani pekná, ani vtipná, ani inteligentná, ale porodila kráľovi množstvo detí, a ako kráľovnú ju Henrich vždy rešpektoval.
14. mája 1610 sa Henrich IV. stal obeťou úkladnej vraždy. Jej pozadie sa nikdy neobjasnilo. Atentátnik, fanatický a choromyseľný muž menom Ravaillac ani pri mučení nepriznal spojencov. Podozriví boli všetci - kráľovná Mária (po smrti manžela sa stala regentkou za syna Ľudovíta), katolícka liga, ktorá Henricha neznášala za edikt, ale aj hugenoti, ktorí jeho zmeny vierovyznania podľa situácie považovali za vierolomnosť a nechceli ho pochopiť.
Kráľ, ktorý viedol búrlivý život, zomrel nečakane a stal sa legendou. Dal Francúzsku pevné základy a jeho hranice sa už menili len minimálne.
