Londýnske väzenie pre dlžníkov preslávil Charles Dickens. Sám tam strávil kus detstva. Jeho otca totiž stihol osud mnohých odvážnych anglických dedinčanov, ktorí sa presťahovali do Londýna a skrachovali. Princíp bol jednoduchý: zadlžený nešťastník sa musel do väzenia presťahovať aj s celou rodinou a tam pracoval, až kým svoj dlh nevyplatil. Za múrmi väzenia si dlžníci utvárali vlastný svet aj pravidlá. Vznikali rodiny, slávili sa svadby a pohreby.
Väzni neboli vrahovia či vreckári ako v iných väzeniach, ale skrachované existencie spolu s inteligentnými obchodníkmi, ktorým sa jednoducho nepodaril ťah. Londýnske väzenie pre dlžníkov zatvorili 2. apríla 1884, práve pred 120 rokmi.
Londýn 19. storočia bol mestom protikladov. V bezprostrednej blízkosti sídel mešťanov sa rozlievali najchudobnejšie štvrte krajiny. V hmle a smrade londýnskych ulíc sa vedľa seba prechádzali šľachtici, členovia Picwickovko klubu v cylindroch a bielych pančuchách aj žobráci spod mosta. Podvodníci po večeroch popíjali s členmi kráľovskej akadémie.
Za múrmi väzenia pre dlžníkov si väzni vytvorili zmenšeninu sveta tam vonku. Existovalo lepšie ubytovanie s nájomným aj horšie pre chudobných. Tí, čo zaplatili, sa mohli presťahovať do vzdialenosti tri míle od väzenského múru.
Dlžníci sa delili na urodzených z budovy Marshalsea, mešťanov z pobočky Queens Bench a žobrákov z väzenskej budovy na Fleet Street. Na ulici Whitte - Cross si odrábali dlh tí, čo dlhovali štátu alebo mestu.
K dispozícii bola verejná kuchyňa aj námestie, kam zvonka prichádzali trhovníci a predávali rodinám väzňov hydinu, zeleninu a látky. Za prenájom stánkov platili šiling - rovno do vrecka správcu väzenia.
Väzenie pre dlžníkov historici opisujú ako inštitúciu - samorast, po ktorej zostali len chaotické kroniky a neporiadne účtovné knihy. Bolo to ideálne miesto na zbohatnutie. Väzni boli zdrojom príjmov a post správcu sa kupoval - za peniaze do jeho vrecka si väzni mohli kúpiť súkromie, tabak a brandy, klobúk pre manželku či občasné nočné vychádzky.
Chudobnejší väzni bývali v blokoch ôsmich domov, každý s 56 izbami. V každej boli ubytovaní 2 - 3 väzni aj s rodinami. Keď vypršal trest, čakal napraveného dlžníka posledný pozdrav od správcu: poplatok za prepustenie. Ak naň neostalo, odpracoval si nešťastník ešte zopár týždňov zadarmo.
Nad správcami väzenia visela hrozba. Počas vlády kráľovnej Viktórie sa Londýnom tradovali strašidelné historky o tom, ako v roku 1780 päťdesiattisícová londýnska luza niekoľko dní rabovala mesto. Hlavnými terčami lynčovania boli zamestnanci väzníc.
Dlžníci si však žili oveľa lepšie ako stovky ich súčasníkov, ktorí uviazli v inom produkte viktoriánskych čias - v takzvaných "pracovných domoch pre chudobných". Kráľovná nariadila vytvoriť inštitúcie, kde by chudobní dostali prácu a pomoc. Čoskoro po celom Anglicku a Londýne začali vznikať domy, kde museli pracovať ľudia z ulice, zbavení dôstojnosti a bez možnosti úniku.
Londýnske väzenie pre dlžníkov malo ešte jednu významnú spoločenskú funkciu: bolo to miesto, kde sa dal hladko a za rozumnú sumu zariadiť tajný sobáš. Nevesta s bruškom nebola žiadny problém. V roku 1740 sa vo väzení na Fleet Street údajne sobášila polovica Londýna (vraj viac ako 6500 párov). Tajné svadby v dlžníckom väzení síce v Anglicku neboli zákonom zakázané, ale spôsobili také spoločenské hrmavice, že ich kráľovský úrad nakoniec zakázal.
Podľa niektorých športových historikov vďačíme väzeniu pre dlžníkov aj za vznik squashu. Hra, ktorú podľa nich vymysleli unudení Briti v úzkych izbiciach londýnskeho väzenia pre dlžníkov, sa pôvodne pod menom "rackets" v nasledujúcom storočí rozšírila do Ameriky, Európy, Indie aj britských kolónií.
V 60. rokoch 19. storočia väzenia pre dlžníkov začali ako neefektívne inštitúcie upadať. V roku 1884 posledné londýnske väzenie pre dlžníkov zatvorili. Kráľovná Viktória ho prežila o šestnásť rokov.
Autor: Zuzana V. Očenášová
