Mária sa mala stať baletkou bez ohľadu na dispozície, nálady či vlastné plány. Aj sa stala, a to priamo pod otcovým dohľadom. Filippo ju trénoval bez milosti a oveľa tvrdšie ako hociktorého zo svojich žiakov. O to tvrdšie, že jej vzhľad nezapadal do modernej predstavy 19. storočia o "peknom dievčati". Na to, aby sa zo smrteľníčky stala bytosť na pomedzí labute a víly, technické tréningy nestačili. Pomerne skoro sa ukázalo, že Maria Taglioniová má okrem ambiciózneho otecka aj svoje vlastné schopnosti a k tomu dar prirodzenej grácie. Zajtra uplynie od narodenia priekopníčky tanca na špičkách 200 rokov.
Maria Taglioniová nebola veľkou herečkou. Jej otec teda stavil na fakt, že má silné nohy a vzdušné držanie tela. Staval pre ňu kompozície plné arabesiek, piruet a skokov. Diváci ju videli prvý raz v júni 1822 vo Viedni v choreografii, ktorú jej otec vytvoril na telo. Nasledovalo nemecké turné a v roku 1827 euforické dobytie Paríža.
V roku 1832 sa vydala za vikomta Gilberta de Voisins, porodila mu dve deti a s vervou sa pustila do finančných špekulácií. V roku 1847 tancovala na javisku poslednýkrát. Mala 43 rokov. V tom čase sa jej obchodnícke experimenty už plne prejavovali na rodinnom rozpočte.
Húževnatá hviezda, s ktorou odišla zlatá éra baletu z operných divadiel Európy, sa po štyridsiatke živila v Londýne ako učiteľka držania tela a vystupovania. Uplatnila sa najmä medzi advokátmi.
Na staré kolená ju to tiahlo na juh. Umrela ticho v roku 1884 v malom byte v Marseilles a ani nevedela, že jej tanec sa ešte o storočia zachová v poviedkach očarených divákov jej zlatej éry, spisovateľov Balzaca aj Thackerayho. "Mladí muži nasledujúcich vekov nikdy neuvidia takú gráciu, ako bol tanec Marie Taglione v La Sylphide," odkazuje Thackeray.
Taglioniová sa stala ikonou romantickej éry tanca, lebo jej skoky a vysoké polohy dokázali obalamutiť diváka, až uveril, že gravitácia je len neškodný žart. Ľahšia než vzduch, oslobodená od tiaže a kostí, so vzduchom medzi stavcami a hlavne netelesná a priesvitná žena, ľahostajná voči vojnám a sociálnym zvratom Európy 19. storočia - to všetko sa spojilo do romantického symbolu, ktorý sa pre jej mnohé nasledovníčky stal terorom. Podobať sa Taglioniovej často znamenalo zlomiť prirodzený rytmus svojho tela, ponoriť sa do anorexie a zabudnúť na budúcnosť.
Jedného dňa si Taglioniová vypchala tanečné topánky a postavila sa na špičky. Idol netelesnej ženy bez váhy tak bol dokonaný a prežil až dodnes. Všeobecne sa pripisuje prvenstvo tanca na špičkách práve jej. Podľa niektorých historikov ju vo vynáleze špičiek o pár rokov predbehli ruskí taneční majstri.
Taglionovej súčastníkom bol aj Carlo Blasis, ktorý presadil baletnú techniku postavenú na vytočených nohách, čo tanečníkom dodalo nové možnosti pohybu.
Balet, donedávna uznávaný za najvyšší druh európskeho tanečného umenia, je potomkom renesančných tancov a maškarád, vkladaných medzi jednotlivé chody hostiny. V prvých baletoch vystupovali urodzení amatéri, až neskôr sa presťahoval z hodovacích sál a bálov na javisko a zábavychtivých aristokratov nahradili profesionáli.
Rozvoj kodifikovanej techniky klasického tanca dosiahol vrchol práve v romantickej ére v podobe éterickej bytosti v nariasenej priesvitnej sukni a na špičkách. To je obraz Márie Taglioniovej v plnej paráde. Primabaleríny 19. storočia sa tešili zbožňovaniu porovnateľnému s popularitou športových hviezd dneška.
V čase, keď zostarnutá balerína Maria už učila advokátov sedieť s rovným chrbtom a unikala uličkami Londýna pred veriteľmi, bol balet ako vážené umenie jej zlatej éry mŕtvy. V Európe degeneroval na pompéznu a prázdnu šou, ambiciózni tanečníci sa húfne sťahovali za svojimi majstrami do Dánska a Ruska.
Nasledujúce desaťročia vtočili chodidlá tanečníkov, poohýbali telá, pritiahli tanec naspäť na zem. Nepozemský štýl Márie Taglioniovej, dievčiny so silnými nohami, odišiel spolu s 19. storočím.
Autor: Zuzana V. Očenášová
