V mníchovskom Nemeckom múzeu sa nachádzajú vari tie najzaujímavejšie technické pamiatky Európy. V oddelení venovanom vývoju rádiotelegrafie a radarovej techniky sú uložené aj patentové dokumenty prístroja určeného na zisťovanie vzdialených kovových predmetov pomocou elektrických vĺn - teda zariadenia, ktoré dnes poznáme pod názvom radar. Ich držiteľom bol významný nemecký technik a vynálezca Christian Hülsmeyer. Osvedčenie číslo 165546 mu nemecký cisársky patentový úrad v Mníchove vystavil 27. apríla 1904 - pred sto rokmi.
Význam Hülsmeyerovho objavu docenili vedci a hlavne vojaci až o 30 rokov neskôr. Úplne prvý to pochopil holandský denník De Telegraaf. Hneď po úspešnom predvedení zariadenia v rotterdamskom prístave napísal: "Keďže kovy umiestnené pod i nad vodou odrážajú elektrické lúče na ne namierené, bude mať tento vynález veľkú budúcnosť najmä vo vojnových časoch."
Nemecké námorníctvo však o Hülsmeyerov vynález neprejavilo záujem. Prvú svetovú vojnu prehralo na celej čiare. Nebolo to prvý a ani posledný raz, čo tak nemeckí pohlavári doplatili na svoju slabú technickú predstavivosť a rezignovali na vývoj prelomových vojenských zariadení.
Christian Hülsmeyer bol vynálezcom od narodenia. Jeho objav storočia je toho napokon dôkazom. Radar vynašiel v 22 rokoch.
Narodil sa v roku 1881. Počas štúdia na učiteľskom seminári v Brémach sa zamiloval do experimentovania v miestnom fyzikálnom laboratóriu. Pri práci na pokusoch s odrazmi elektromagnetického vlnenia prišiel na nápad zisťovať prítomnosť vzdialených predmetov pomocou vĺn namierených vysielačom na kovové plochy, napríklad lode. Posadnutý touto myšlienkou opustil seminár a proti vôli svojich rodičov nastúpil do učenia u firmy Siemens-Schuckert.
V roku 1902 odišiel do Düsseldorfu s cieľom venovať sa svojim pokusom. Experimenty, ktoré uskutočnil na okolo plávajúcich lodiach, boli sľubné. Hülsmeyerovi sa preto v priebehu krátkeho času podarilo získať sponzora, s pomocou ktorého založil vlastnú spoločnosť Hülsmeyer a Mannheim pre vývoj "telemobilskopov".
Dosah prvého telemobilskopu bol síce iba okolo troch kilometrov, ale jeho funkčnosť a využiteľnosť v lodnej doprave bola aj z dnešného pohľadu veľmi sľubná.
Prístup nemeckého námorníctva však Hülsmeyera veľmi sklamal a od ďalšieho vývoja vynálezu ustúpil. V Düsseldorfe sa začal venovať konštrukcii kotlov.
Svetovú slávu mu ukradol o 30 rokov neskôr Angličan Robert Watson-Watt - a to vďaka prezieravosti a štedrej podpore britskej vlády. Jeho zariadenie z roku 1935 na zisťovanie vzdialených kovových predmetov vošlo do dejín pod odborným názvom "radio Detection and Ranging", v skratke Radar. Podobné zariadenie vyskúšal v tom istom čase aj Nemec Rudolf Kühnhold.
Christian Hülsmeyer sa ocenenia svojho vynálezu predsa len dočkal - i keď až po 50 rokoch. Nemeckí povojnoví politici Ludwig Erhard a Konrad Adenauer ho označili za otca radarovej techniky. Hülsmeyer je dnes v Nemecku, ale i na celom svete považovaný za historicky prvého vynálezcu radaru - zariadenia, ktoré výrazne prispelo k rozvoju leteckej či lodnej dopravy.
Najväčší rozmach zaznamenal vývoj radaru počas druhej svetovej vojny. Nemcom i Britom sa začiatkom 40. rokov podarilo vyvinúť viacero verzií: či už ako pozemný varovný systém pre prípad leteckého útoku, alebo ako palubný lietadlový prístroj na zameriavanie pozemného alebo vzdušného cieľa a ako lodný radar určený na vyhľadávanie nepriateľských lodí či lietadiel.
Po vojne pribudli k jestvujúcim zariadeniam radary na navádzanie raketových zbraní. Najväčšie využitie zaznamenal radar v civilnej doprave. Okrem toho sa radary používajú aj v meteorológii alebo poľnohospodárstve - či už ako pozemné, alebo satelitné zariadenia.
Autor: Jaroslav Rozsíval
