Keď sa v Čechách o niekom povie, že dopadol ako "sedláci u Chlumce", znamená to, že napriek úsiliu utrpel drvivý ba až trápny neúspech. Príslovie sa viaže k fiasku sedliackeho povstania, ktoré v roku 1775 v očakávaní zníženia roboty zachvátilo väčšinu Čiech a Moravy. K najznámejšej zrážke vzbúrencov s vojskom došlo práve pri východočeskom mestečku Chlumec nad Cidlinou 24. marca 1775, pred 230 rokmi.
Postavenie poddaných sa v Čechách v priebehu 17. a 18. storočia výrazne zhoršilo. Hlavnú vinu na tom nieslo rozšírenie šľachtických veľkostatkov, ktoré boli založené na pestovaní obilnín a nevoľníckej robote. Kvôli nárastu roboty upadali vlastné hospodárstva poddaných. V rokoch 1770 až 1772 navyše postihla Čechy neúroda a následný hladomor, ktorý si vyžiadal pol milióna ľudských životov.
Vláda cisárovnej Márie Terézie a jej syna, neskoršieho cisára Jozefa II., sa snažila zaviesť niektoré reformy na nápravu pomerov. V lete roku 1771 dvor rozhodol o zriadení komisie, ktorá by upravila povinnosti poddaných voči vrchnosti a stanovila by maximálnu mieru roboty, ktorú je možné od sedliakov požadovať. Vrchnosť sa však bránila a pevné určenie, v praxi zníženie poddanských povinností v podstate sabotovala.
Začiatkom roku 1775 trpezlivosť poddaných pretiekla. Začali sa medzi nimi šíriť zvesti o akomsi zlatom patente, v ktorom cisárovná robotu už zrušila, vrchnosť však toto nariadenie pred nevoľníkmi tají.
Nepokoje začali medzi nemeckými poddanými na panstve Teplice nad Metují a postupne sa šírili do susedstva. U richtára Antonína Nývlta v Rtyni u Náchoda vzniklo sedliacke guberno, spolok richtárov z okolitých dedín. Guberno sa rozhodlo zhromaždiť nevoľníkov z okolia a viesť ich na náchodský zámok na podporu požiadavky robotných úľav.
Ich prvá deputácia u vyľakaného správcu panstva uspela. Keď však delegáti s Nývltom v čele prišli opäť o týždeň, na mieste už čakalo vojsko a zástupcovia sedliakov sa ocitli vo väzení.
Nepokoje sa medzitým rozšírili na celé východné Čechy. Na viacerých miestach sedliaci vypaľovali panské sídla, ale aj fary a kostoly a dožadovali sa ukrývaného zlatého patentu. Chytali a ponižovali nenávidených vrchnostenských úradníkov.
Koncom marca doputovalo niekoľko skupín vzbúrencov, dohromady asi 600 ľudí, až k Prahe. Vojsko ich však rozprášilo a osem sedliakov exemplárne popravili.
Ten istý deň došlo aj k slávnej zrážke pri východočeskom mestečku Chlumec nad Cidlinou. Romantizujúce literárne podania aj starší historici ju občas vykresľovali ako ozajstnú bitku medzi nevoľníkmi a armádou. K ničomu podobnému však nedošlo a je vôbec otázka, či sa dá hovoriť o ozbrojenom boji. Sedliacke húfy, ktoré mohli mať dohromady asi tisíc ľudí, sa jednoducho chystali vydrancovať chlumecký zámok, cestu im však zahatali vojenské posily povolané z okolia.
Sedliaci postupovali po hrádzi rybníka, keď narazili na vojakov, ktorých bola podľa niektorých správ iba stotina. Po jednej či dvoch salvách, ktoré navyše podľa niektorých svedectiev slúžili na výstrahu a smerovali zväčša do vzduchu, bolo po boji.
Vzbúrenci sa rozutekali, časť z nich popadala do rybníka, a viacerí sa utopili. Vojaci priamo zabili asi sedem vzbúrencov, zhruba 300 zajali a na niekoľko týždňov uväznili. O dva dni neskôr sa iná skupina sedliakov opäť pokúsila chlumecký zámok vyplieniť, dopadla však rovnako.
Sedliaci pri Chlumci pravdepodobne bojovať ani nechceli. Časť z nich bola obyčajná zlodejská luza bez akýchkoľvek "revolučných" cieľov. Niektorí sa dokonca k vzbúrencom pridali pod nátlakom. A ak by aj bojovať chceli, proti vycvičenému, disciplinovanému vojsku vyzbrojenému zbraňami nemali najmenšiu šancu.
Do konca marca odpor poddaných v severovýchodných Čechách ustal. Pri rôznych zrážkach s vojskom dohromady zomrelo asi 30 vzbúrencov.
Vrchnosť sa medzitým spamätala z prvého úľaku a pochopila, že pre ňu sedliaci nikdy nepredstavovali vážnu hrozbu.
Deviateho apríla potom vydala cisárovná Mária Terézie pre všetkých účastníkov vzbury generálny pardon, čiže všeobecnú amnestiu. V iných častiach Čiech a Moravy však lokálne povstania proti robote pokračovali do polovice leta.
Pokoj priniesol až robotný patent pre Čechy, ktorý cisárovná vydala 13. augusta. Ten rozdelil poddaných do kategórií podľa majetku a výrazne znížil ich pracovné povinnosti.
