 FOTO |
Na jar 1915 bola nemecká neobmedzená ponorková vojna v plnom prúde. Británia denne strácala vojnové a obchodné lode. Siedmeho mája 1915, pred 90 rokmi, však prišiel šok. Nemecká ponorka U-20 pri írskom pobreží bez akéhokoľvek varovania torpédovala a potopila zaoceánsky parník Lusitania. V chladných vodách Atlantiku našlo smrť takmer 1200 ľudí.
Lusitania bola pýchou britskej flotily. Hneď po spustení na vodu v roku 1907 vrátila Anglicku Modrú stuhu - titul pre najrýchlejšiu transatlantickú loď. Cestu medzi Írskom a Amerikou prekonala za 4 dni, 19 hodín a 52 minút. Dovtedy patril prestížny primát desať rokov Nemecku.
Loď dala v glasgowských lodeniciach postaviť spoločnosť Cunard. Dostala na to pôžičku 2 600 000 libier od britskej vlády. Podmienkou bolo, aby bola počas vojnového konfliktu k dispozícii admiralite.
Lusitania bola luxusným plávajúcim palácom. Mala sedem palúb. Aj cestujúcim v tretej triede poskytovala dovtedy nevídaný komfort - kajuty pre štyroch alebo šiestich ľudí. Jej dĺžka bola 232 metrov, výtlak 32 000 ton.
Po vypuknutí vojny v lete 1914 admiralita rozhodla, že ako ozbrojenú obchodnú loď Lusitaniu nepotrebuje. Pre svoje potreby ju však mala pripravenú v domovskom Liverpoole. Následkom toho sa zrejme ocitla na nemeckom zozname britských vojnových lodí.
V októbri začala opäť pravidelne brázdiť oceán na linke Liverpool - New York. Kapitánom lode bol skúsený William Turner. Prvého mája vyplával s 1252 pasažiermi a 702 členmi posádky z New Yorku. Okrem toho mal v podpalubí náklad potravín, železných tyčí a pravdepodobne škatúľ s muníciou.
Ráno 7. mája vplávala Lusitania do nebezpečných vôd pri južnom pobreží Írska. Turner mal z predošlého dňa správy o pohybe nemeckých ponoriek. Bola hmla, a tak plával zníženou rýchlosťou. Záchranné člny boli v pohotovosti. Cestujúci vedeli, že sú vo vojnovej zóne. Pomalá plavba ich znepokojovala, mali pocit, že sa ňou Nemcom ponúkajú.
V tom čase operovala pri pobreží Írska nemecká ponorka U-20. Úspešne tu potopila tri britské lode a chystala sa na návrat do Nemecka. O 13.20 po ústupe hmly spozorovala veľký parník, ponorila sa a začala prípravy na útok.
Charles Voegele, mladý elektrikár z Alsaska, protestoval proti útoku na loď, kde sú ženy a deti. Márne. O 14.10 vydal veliteľ ponorky Walther Schwieger rozkaz odpáliť torpédo.
Keď sa ozval výbuch, cestujúci na Lusitanii práve doobedovali. Krátko na to prišla druhá explózia, ktorá Lusitaniu za 18 minút potopila. Turner zostal až do konca na kapitánskom mostíku, napriek tomu sa mu podarilo zachrániť.
S takým bleskovým potopením určite nerátal ani Schwieger. Bolo len veľmi málo času spustiť na vodu záchranné člny. Zahynulo 785 cestujúcich, z toho 128 Američanov, a 413 členov posádky. Zo 129 detí na palube neprežilo 94.
Isté je, že U-20 vystrelila iba jedno torpédo. Druhý výbuch zrejme spôsobil požiar zásobníkov uhlia, ktoré boli takmer pozdĺž celej lode. Mnohí sa však dnes prikláňajú k názoru, že príčinou bol kontraband munície, ktorú prepravovala Lusitania nelegálne z vtedy ešte neutrálnych Spojených štátov.
Incident vyvolal pobúrenie a odsúdenie na celom svete, najväčšie, samozrejme, v Británii. V Londýne a Liverpoole prišlo k útokom na nemecké obchody. Smrť svojich občanov rozhnevala aj Ameriku. Bývalý prezident Theodore Roosevelt nazval Nemcov pirátmi, časopis Nation písal o čine "za ktorý by sa Huni červenali a Turci ospravedlňovali". Objavovali sa hlasy vyzývajúce vyhlásiť Nemcom vojnu.
Nemecko najskôr označilo potopenie za úspech. Tlač písala o triumfe odvahy, námorníckej šikovnosti a vyspelejšej techniky. Nedemokratická nemecká vláda nebola schopná pochopiť vplyv akcie na verejnú mienku v zahraničí. Až neskôr vyjadrila ľútosť nad civilnými obeťami aspoň Amerike.
Hlavnou príčinou tragédie bola určite nemorálnosť Nemcov na čele sa admirálom Alfredom von Tripitz pri vedení neobmedzenej ponorkovej vojny. Mnohí historici však poukázali aj na vinu britskej admirality, ktorá na pravidelnej linke prepravovala vojnový materiál a cestujúcich využívala ako živé štíty.
Potopenie Lusitanie nebolo hlavným dôvodom vstupu USA do vojny, ten prišiel až o ďalšie dva roky. Tragédia však definitívne ovplyvnila dovtedy nezaujatú americkú verejnú mienku v neprospech Nemecka. Jedným z hesiel amerických vojakov na európskych bojiskách bolo aj "Nezabudneme na Lusitaniu".
