 FOTO - ARCHÍV |
V Rusku sa začiatkom 19. storočia v lepších kruhoch patrilo byť členom nejakého tajného spolku a schádzať sa k nekonečným debatám o budúcnosti vlasti, o metafyzike i mystike, či písať verše a patriotické literárne diela. Po víťaznom ťažení cárskej armády proti Napoleonovi v rokoch 1812 - 1815 získali tieto krúžky presnejšie obrysy. "Sme deti dvanásteho roku," hovorili o sebe tí, ktorí sa pokúsili zmeniť skostnatený a despotický spoločenský poriadok v Rusku. A mali pravdu. Práve zo statočných, schopných a v Boha i ruský národ hlboko veriacich šľachtických dôstojníkov sa zrodilo slávne hnutie dekabristov (podľa toho, že sa rozhodli povstať v decembri - ruskom dekábri). Títo hrdinovia v pamätný deň 14. decembra 1825 zlyhali.
Namiesto prísne vojensky organizovaného povstania vyvolali zmätok a krvipreliatie. Dali možnosť cárovi ukázať prevahu. Sklamali ako vodcovia i radoví rebeli. Nebola to zbabelosť, ktorá ich priviedla k totálnej porážke, ale ťarcha zodpovednosti, obava, že si vzali príliš veľké sústo.
K povstaniu v decembri 1925 pomohla náhoda a len ťažko sa dá povedať, či by sa vôbec niekedy uskutočnilo, keby cár Alexander I. nečakane neskonal. Tajné dôstojnícke spolky mali síce v tom období už niekoľko stoviek členov, ale o ľudovom povstaní ani neuvažovali. Šľachtická inteligencia chcela oslobodiť ľud bez jeho účasti. Pokladala sa za spasiteľa nevedomých, za povolaných zachrániť Rusko pred úpadkom a izoláciou. Slobodu aj práva chcela dávať poddaným po lyžičkách.
Za zmienku, ktorá poslúžila k zvolaniu protestného zhromaždenia 14. decembra 1825 na Senátnom námestí v Petrohrade, mohli byť dekabristi vďační samotnému samoderžaviu. Nástupcom bezdetného Alexandra I. sa mal podľa tradície stať jeho brat Konštantín. Obyvateľstvo a vojsko mu teda poslušne začalo prisahať vernosť, keď najvyšší štátni hodnostári oznámili, že majú iné inštrukcie. Došlo vraj k omylu, všetko sa musí vziať späť a vernosť treba prisahať mladšiemu z oboch bratov Mikulášovi. Bol to skrátka trapas a ukážka neorganizovanosti najvyššej moci. Tajné spolky využili situáciu a rozhodli sa prinútiť vládu začať robiť reformu povstaním. Lenže, bez velenia sa nedá vyhrať ani najmenšia bitka.
Za vodcu povstania si vybrali plukovníka Sergeja Petroviča Trubeckého, príslušníka starého aristokratického rodu, muža vzdelaného, čestného a hlboko veriaceho. Účastníka víťazného ťaženia proti Napoleonovi, hrdinu a skvelého vojaka. Lenže tento dôstojník v kľúčovom momente nechal svojich priaznivcov napospas anarchii a na Senátne námestie jednoducho neprišiel.
Vraj ešte 14. decembra ráno sedel s hlavou v dlaniach a mučil sa predstavou, čo sa stane, keď povstanie povedie, a čo sa stane, keď ho nepovedie. Situáciu vyhodnotil za katastrofickú a zostal doma. Vďaka tomu sa vyhol trestu smrti a obišiel iba s doživotným vyhnanstvom. Zato jeho kolegovia skončili horšie. Mikuláš I. vzbúrené vojská v Petrohrade s pomocou delostrelectva zmasakroval.
Mená dekabristov dnes nesú v Rusku nespočetné ulice. I keď neboli v pravom zmysle slova revolucionári. Chceli len reformovať konštitučnú monarchiu a len tí najradikálnejší hovorili o ustanovení republiky.
Piatich z nich - Pavla Pestela (autor projektu novej ústavy, ktorá predpokladala zrušenie nevoľníctva i ďalšie reformy), Konštantína Rylejeva, Petra Kachovského, Michaila Besstuževa-Rjumina a Sergeja Muravjeva-Apostola po dlhých výsluchoch a zinscenovanom súde 25. júla 1826 popravili. Stodvadsiatich poslali do vyhnanstva.
Cár sa obával, že poprava obdivovaných príslušníkov elity vyvolá nové nepokoje, a preto sám do najmenších podrobností pripravil scenár popráv. Mali sa konať v noci, ale ako už to v Rusku chodí, organizátori akciu nezvládli. Príprava šibeníc im trvala až do rána, takže pozornosti verejnosti neunikla. "Päť šibeníc so zhnitými povrazmi, na ktorých sa muselo zomierať dvakrát," popísal popravu dekabrista Cebrikov.
Dekabristi nemohli presadiť svoje požiadavky, pretože reprezentovali len nepatrnú časť ruskej spoločnosti. Boli vlastne sektou a nie nadarmo sa k nim dnes prirovnávali niektorí ruskí demokrati. Aj tak idey dekabristov chápali len oni sami a i dnes majú demokrati s "jednoduchým ľuďom" len máločo spoločné.
Zajtra - náčelník Sediaci Býk
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
