bránu Uhorska. Ich porážku považovala vtedajšia Európa za zázrak. Dodnes ho pripomína poludňajšie zvonenie v kostoloch. Boje s Turkami v Európe pokračovali ešte stovky rokov, nikdy sa však už nepodarilo tak jednoznačne poraziť hlavnú osmanskú armádu vedenú sultánom. Bitka pri Belehrade sa skončila 22. júla 1456, pred 550 rokmi.
Keď už bolo na začiatku roku 1456 jasné, že nový turecký útok mieri na Uhorsko, snažil sa uhorský hlavný kapitán Ján Hunyady posilniť hranice a zhromaždiť čo najväčšie vojsko. Na jeho žiadosť o pomoc aj na pápežove výzvy na zorganizovanie krížovej výpravy však ostatní panovníci ani väčšina uhorských feudálov nereagovala.
Hunyady pritom vtedy už bol najznámejší hrdina protitureckých bojov, oslavovaný vo väčšine Európy. V službách kráľa Žigmunda sa naučil pešiu taktiku husitov, ktorú úspešne kombinoval s nasadením ťažkej, opancierovanej jazdy. V bojoch s Turkami stál vždy proti výraznej presile. Napriek tomu dosiahol mnoho veľkých víťazstiev, ale utrpel aj niekoľko krutých porážok.
V roku 1456 mu najviac pomohol františkánsky mních Ján Kapistrán. Charizmatický rečník, vyhlásený neskôr za svätého, presvedčil tisíce obyčajných ľudí, aby sa pripojili ku kresťanským jednotkám na juhu Uhorska.
Turci začali Belehrad obliehať 2. júla. Rozľahlé opevnené mesto a citadela na kopci na sútoku Dunaja a Sávy sa stali kľúčovým bodom uhorskej obrany po rozpade srbského kráľovstva. Kontrolovali hlavnú cestu, po ktorej mohli útočiace armády do krajiny napochodovať aj rieky potrebné na ich zásobovanie.
Tureckú armádu tvorilo asi 60-tisíc ostrieľaných bojovníkov sprevádzaných desiatkami tisíc príslušníkov pomoc?ných jednotiek. Proti nim stálo asi 7-tisíc obrancov Belehradu a desaťtisíc Hunyadyho vojakov. Pomáhalo im možno až niekoľko desiatok tisíc križiakov. Išlo však v drvivej väčšine o slabo vyzbrojených sedliakov bez skúsenosti z boja, čo čiastočne nahrádzali náboženským nadšením.
Hunyadymu sa podarilo v "námornej" bitke preraziť kordón tureckých lodí uzatvárajúcich na Dunaji prístup k mestu zo severu a doviesť do pevnosti posily a zásoby. Pod jeho vedením posádka odrazila hlavný turecký útok 21. júla. Pri ňom Turci cez rozstrieľané hradby prenikli do mesta a kresťania ich vytlačili až po celonočnom zúfalom boji v jeho uliciach.
Väčšina križiakov pritom táborila na druhej strane rieky Sáva oproti pevnosti.
Na druhý deň obe vojská oddychovali. Novú bitku vyprovokovali, vraj napriek Hunyadyho zákazu, nedisciplinovaní križiaci, ktorí prekročili Sávu. Keď proti nim sultán obrátil svoju armádu, využil Hunyady príležitosť a napadol Turkov z pevnosti od chrbta.
Kresťania obsadili turecké delá a obrátili ich proti nim. Turci sa pokúsili o niekoľko protiútokov. Žiadny neuspel a pri poslednom utrpel zranenie aj sultán, ktorého jeho telesná stráž odniesla z bojiska v bezvedomí. Turci tiesnení z dvoch? strán začali večer ustupovať. Na bojisku nechali väčšinu výzbroje.
Radosť kresťanov skalil mor, ktorý sa rozšíril krátko po bitke, pretože tam zostali tisíce nepochovaných mŕtvol. Epidémii zakrátko podľahli obaja hrdinovia, Hunyady a Kapistrán.
Nám tak dôverne známe poludňajšie zvonenie v kostoloch podľa tradície nariadil pápež Calixtus III. práve na oslavu víťazstva pri Belehrade. Bolo to však trochu zložitejšie. Pápež pôvodne nariadil poludňajšie zvonenie v kostoloch ešte na konci júna, aby veriacich privolávalo k modlitbám za úspech krížovej výpravy proti Turkom. Do väčšiny Európy však nariadenie dorazilo až po príchode správy o výsledku boja a do povedomia sa už zapísalo ako prejav vďaky za víťazstvo. Tuto interpretáciu neskôr potvrdil aj pápež, keď ustanovil deň, keď dostal správu o výsledku bitky, za sviatok celého kresťanstva.
