únosmi a vraždami destabilizovať spoločnosť. Súd trval 192 dní a ukázal, že Nemecko nebolo na takýto prípad pripravené. Zajtra to bude 30 rokov, čo vrchný krajinský súd v Stuttgarte odsúdil teroristov na doživotie. Bolo to 28. apríla 1977.
Symbolom zúčtovania s teroristami z RAF sa stal Stammheim v Stuttgarte. V tejto mestskej štvrti nebol súd, ale väzenie, v ktorom špeciálne na tento účel postavili súdnu budovu. Štát to stálo 12 miliónov mariek. Budova bola opancierovaná a vládli tam najprísnejšie bezpečnostné opatrenia. V deň začatia procesu s teroristami (21. mája 1975) uzavreli nad ňou vzdušný priestor a v uliciach hliadkovala jazdecká polícia.
Pred vstupom do súdnej siene museli návštevníci a novinári odovzdať dokonca aj škatuľky od cigariet, zapaľovače a perá. Všetci potom dostali plastikové vrecká, v ktorých boli iné cigaretové škatuľky, zapaľovače a perá - preverené políciou. Nemci považovali vodcov RAF Andreasa Baadera, Ulriku Meinhofovú, Gudrun Ensslinovú a Jana-Carla Raspeho za najnebezpečnejších ľudí v krajine.
Od boja proti konzumu k prepadom a vraždám
Práve Baader a Meinhofová založili teroristickú organizáciu. V roku 1968 to ešte bola len malá študentská skupinka, ktorá útočila na obchodné domy a protestovala tak proti konzumnej západnej spoločnosti. Neskôr pritvrdila. Spisovateľ Heinrich Böll to nazval bojom „šiestich proti šesťdesiatim miliónom“. Frakcii Červenej armády padlo za obeť asi 30 ľudí.
Keď šéfovia RAF stáli pred súdom v Stammheime, bol už zoznam prokuratúry dlhý. Novinár Rudolf Garhard vtedy obvinenie zaznamenal: „Kriminálne spolčovanie, šesť bombových útokov, streľba na policajtov, prepady bánk, falšovanie listín, krádeže, vlámania, pokus o vraždu, vražda.“
Generálna prokuratúra mala jasný cieľ: chcela čo najhladší priebeh procesu s jednoznačným rozsudkom. Hladký priebeh však proces nemal. Obžaloba predniesla desiatky námietok proti zaujatosti a keď to urobila 85-krát, tak predsedu senátu v januári 1977 odvolali. Obhajcovia predviedli aj bojkot a obžalovaní hladovku.
Doživotie
Aj štát siahol k menej vyberaným prostriedkom. Odvolal takmer všetkých obhajcov, ktorých si vybrali obžalovaní, pokračoval v procese aj za neprítomnosti obvinených a nechal odpočúvať rozhovory obhajcov s ich klientmi.
Otto Schily, ktorý vtedy obhajoval Gudrun Ensslinovú a o niekoľko rokov za kancelára Gerharda Schrödera stál na čele ministerstva vnútra, v tom čase protestoval: „Rozhovor advokáta s jeho klientom medzi štyrmi očami je elementárnym právom, na ktorom je postavená obhajoba v právnom štáte.“
Proces nakoniec trval 192 dní. Novinár Werner Birkenmaier o jeho priebehu napísal: „Predvolaných bolo 500 svedkov a poškodených a predložených asi tisíc posudkov, ktoré ukázali, že obžaloba je v núdzi.“
Keď nakoniec padol rozsudok, sedeli na lavici obžalovaných už len traja. Ulrike Meinhofová sa v máji 1976 vo svojej cele zabila. Baader, Ensslinová a Raspe dostali doživotie. Súd s bossmi teroristickej organizácie dal jednoznačnú odpoveď na násilie, Nemecko si však nevydýchlo.
Najhoršia konfrontácia s RAF ho ešte len čakala. Tzv. druhá generácia RAF siahla po najbrutálnejších prostriedkoch, aby svojich vodcov vyslobodila.
Pomsta druhej generácie
V apríli 1977 zavraždila na ulici v Karlsruhe spolkového generálneho prokurátora Siegfrieda Bubacka, v júli zastrelila šéfa Dresdner Bank Jürgena Ponta a v septembri uniesla šéfa Zväzu zamestnávateľov a priemyselníkov Martina Schleyera. Spojila sa aj s palestínskymi teroristami a nechala uniesť lietadlo s 91 cestujúcimi na palube.
Špeciálne komando únoscov po piatich dňoch zneškodnilo, ale uneseného Schleyera už nezachránilo. Neprežili ani väznení vodcovia RAF. Niekoľko hodín po útoku na lietadlo ich našli v celách mŕtvych. Zastrelili sa, hoci nebolo jasné, ako sa im do cely dostali zbrane.
RAF strašila Nemcov až do apríla 1998, keď sa sama rozpustila. Nikdy to už však nebolo také zlé ako po vynesení rozsudku nad jej zatknutými vodcami v roku 1977.