nbergovcov popravili 19. júna 1953 v elektrickom kresle za zločin, ktorý je stále zahalený tajomstvom a nikdy nebol dokázaný.
Päťdesiate roky minulého storočia boli obdobím, keď Američania nemohli spávať zo strachu, že ich susedom môže byť komunista a oni sa budú musieť po nociach schovávať v betónových bunkroch. Bol to začiatok dlhej, hrozivej a studenej vojny so Sovietskym zväzom.
V novinách sa písalo, že komunistickí špióni infiltrovali vládu. Senátor Joseph McCarthy živil hystériu, keď hlásal, že „červení" môžu byť všade, a preto ich treba vykoreniť.
Zaľúbení komunisti
Príbeh Juliusa a Ethel Rosenbergovcov sa začal ešte pred 2. svetovou vojnou. Syn židovských imigrantov z New Yorku sa s Ethel zoznámil v roku 1936 v Lige mladých komunistov.
Bola to veľká láska, ktorá vyvrcholila ich sobášom o tri roky neskôr: iba dva mesiace predtým, než sa rozhoreli boje v Európe.
Do služieb stalinistickej tajnej služby NKVD sa mladý komunista dostal v roku 1942, zlanáril ho tam špión Semion Markovič Semenov.
Keď Semenova povolali do Moskvy, Rosenbergovým hlavným kontaktom sa stal Alexander Semionovič Feklisov.
Hoci Rusi a Američania sa v boji proti nacizmu nakrátko spojili, Washington nemal nikdy v úmysle poskytnúť Moskve údaje o svojom programe vývoja atómovej bomby: projekte Manhattan.
Veľa o ňom nevedeli ani Rosenbergovci, napriek tomu, či možno práve preto, sa im stal osudným.
Proces
V júni 1950 Juliusa zatkli potom, čo seržant David Greenglass (pracovník jadrového laboratória v Los Alamos) vyšetrovateľom povedal, že poskytoval informácie obom Rosenbergovcom. Aby si zachránil krk, udal vlastnú staršiu sestru Ethel. Greenglass bol jediným spojivkom medzi Rosenbergovcami a atómovou bombou.
Ani on však o nej nemal veľa informácií, niektoré predal špiónovi Harrymu Goldovi za 500 dolárov. Gold bol v kontakte s Klausom Fuchsom, ktorý poskytoval závažnejšie informácie o projekte Moskve.
O vine Rosenbergovcov však nebolo pochýb a prokuratúra urobila všetko preto, aby dostali elektrické kreslo.
Dokonca mala ovplyvňovať výber sudcu, ktorý mal byť pri rozhodnutí tvrdší.
Žalobcom v procese Rosenbergovcov bol pritom Roy Cohn, McCarthyho pravá ruka. Sudca Irving Kaufman vyniesol rozhodnutie o najvyššom treste v marci 1951:
„Ste zodpovední nielen za špionáž, ale aj za obete kórejskej vojny." Podľa sudcu totiž Sovieti vďaka atómovej bombe dokázali zefektívniť svoju agresiu na Kórejskom polostrove.
Poprava v Sing Singu
Manželov nezachránil ani Najvyšší súd, hoci štyria z deviatich sudcov sa postavili na ich stranu. Nepomohli ani apely ich detí. Popravili ich 19. júna pred západom slnka v slávnej newyorskej väznici Sing Sing. Keďže Ethel bola útla žena a nedokázali ju pripevniť na kreslo stavané pre veľkých mužov, museli do nej prúd pustiť trikrát, kým skonala.
Obvykle sa popravy konali v noci, no kvôli ich židovskému pôvodu a začínajúcemu šábesu ich popravili o niekoľko hodín skôr.
Aj kvôli ich židovskému pôvodu dostala kauza pomenovanie americká Dreyfusova aféra (Dreyfus bol židovským francúzskym dôstojníkom, ktorý na prelome storočí čelil vykonštruovanému obvineniu zo špionáže).
Špionáž Rosenberga však vykonštruovaná nebola, rýchlo však bolo jasné, že z jeho informácií Rusi bombu zostrojiť nemohli. Kauza proti Ethel bola ešte oveľa slabšia. Potvrdili to aj dokumenty z Moskvy zverejnené po páde Berlínskeho múru. „O atómovej bombe vlastne nič nevedel a nemohol nám pomôcť," znie svedectvo jedného z bývalých agentov sovietskej tajnej služby.
