Sú udalosti, ktoré nelieči ani čas. Ako smrť 155 ľudí, ktorí zhoreli alebo sa udusili dymom len preto, že sa šli lyžovať do nádherného lyžiarskeho strediska Kaprun. Iba mená obetí a 12 ľudí, ktorí zázrakom prežili peklo 11. novembra 2000.
V ten deň sa šiel 32-ročný Christian Hulka lyžovať bez dcéry. Malé dievčatko si chcelo v sobotu ráno ešte trochu pospať a tak sa vybral sám. „Christian bol detským trénerom v lyžiarskom klube Kaprun. Cez víkendy vždy trénoval so svojou skupinou,“ spomína jeho otec Karl v denníku Die Presse.
V ten deň sa mal vyviezť lanovkou do stanice Alpské centrum pod ľadovcom Kitzsteinhorn o čosi skôr. Všetky deti z jeho skupiny ho už čakali na zjazdovke. Chýbala len jeho dcéra, ktorá ostala doma, a osemročný chlapec. Ten na tréning meškal.
Christian s ním teda nastúpil do ďalšej lanovky. Tej o deviatej hodine a druhej minúte. Cesta hore trvá obyčajne sedem minút. Táto do cieľovej stanice nikdy nedošla.
Zabíjal dym
Lanovka so 162 lyžiarmi vyšla z dolnej stanice Údolie a prešla asi 600 metrov. Bola už v tuneli, keď v zadnej, vtedy prázdnej časti začalo horieť. Bol to radiátor, ktorý nebol určený pre dopravné prostriedky.
V lanovke nebol žiadny hasiaci prístroj, zato súprava plná horľavých materiálov. Požiar uviedol do pohotovosti bezpečnostný systém, ktorý vlak zastavil v tuneli. Ani vodič nedokázal otvoriť dvere.
Napokon sa podarilo väčšine ľudí dostať von núdzovým východom a bočným schodiskom sa snažili utiecť. Život im to nezachránilo. V panike začali utekať hore, ale dym im nedal šancu.
V tuneli sa správal ako v komíne a mal obrovskú silu. Zabil ľudí, ktorí utekali hore, vodiča a jediného cestujúceho, ktorí sa snažili zísť s lanovkou dole.
Bol taký silný, že v hornej stanici vzdialenej 3,9 kilometra vyrazil všetky okná a aj tam zabil troch ľudí.
Z horiacej lanovky sa dostal von aj Christian. Malého chlapca vzal na ruky a v lyžiarskom výstroji s ním bežal hore. „Dostal sa o 36 metrov ďalej, tam našli jeho telo i telo chlapca,“ hovorí jeho otec.
Najďalej dobehol Japonec, prešiel sto metrov, než zomrel. Peklo prežilo 12 ľudí. Tí, ktorí boli v spodnej časti lanovky a bežali smerom dole.
Vinník nie je
Medzi 155 obeťami boli hlavne Rakúšania a Nemci, medzi nimi aj nemecká majsterka sveta vo freestyle Sandra Schmittová. Ďalšie obete boli z Japonska a zo Spojených štátov. Boli tam štyria Slovinci, dvaja Holanďania, jeden Brit a jedna česká inštruktorka lyžovania.
„Trvalo nám rok, než sme vôbec akceptovali, že naše dieťa už nežije,“ hovorí Karl Hulka. Bolesť nie je menšia ani po desiatich rokoch. „Ako by sa to stalo včera,“ hovorí. V krízovom centre čakali takmer celý deň, než sa potvrdilo strašné tušenie. Christian Hulka nebol na zozname tých, ktorí prežili.
Christianova mama chodila mesiace na terapiu, spamätať sa z toho nevedeli ani Christianovi súrodenci a jeho malá dcéra, ktorá by zrejme zomrela tiež, ak by si nepoleňošila v posteli.
Christianovi rodiča dodnes nepoznajú vinníkov. Rakúske súdy obžalovali 16 osôb, hlavne konštruktérov a prevádzkovateľov lanovky.
Vo februári 2004 ich súd všetkých oslobodil. Rozhodol, že vina je príliš rozptýlená, než aby bolo možné niekoho potrestať. „Stále bojujeme za to, aby niekto v Rakúsku prebral zodpovednosť,“ hovorí Nemec Bernd Gier, syn jedného z dvanástich, ktorí prežili, pre agentúru AFP.
Oranžový výklenok
Viedenský právnik Gerhard Podovsovnik dodnes obhajuje príbuzných 60 obetí. Keď neuspel v Rakúsku, chce sa obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva. „Chceme dokázať, že procesy v Rakúsku neboli spravodlivé,“ dodáva a hovorí o nátlaku a ničení dôkazov.
Rodina Hulkovcov dostala za Christiana 40tisíc eur odškodné, spolu súdy vyplatili pozostalým 25 miliónov eur, ale nevydali ani jedného vinníka.
Christianovi patrí jeden zo 155 sklenených výklenkov pamätníka pod ľadovcom. Každá z obetí má inú farbu, podľa mesiaca narodenia. Christian má oranžovú, pretože sa narodil v máji. To je všetko, čo po ňom ostalo. „A spomienky, iba tie máme,“ dodáva skormútene otec.
