Dumasovo leto, pripravované niekoľko rokov k jeho dvestoročnému jubileu, sa začalo vo Francúzsku veľkolepým súdnym sporom. Francúzsky prezident vymyslel, že na konci osláv - tretieho októbra - Dumasov popol s veľkou slávou prevezie z cintorína v jeho rodisku vo Villers-Cotterets do Panthéonu v parížskom centre, kde ležia aj iné hviezdy francúzskej histórie. Villers-Cotterets sa zúfalo bráni: Dumas predsa chcel byť pochovaný u nich. Alexandre Dumas - sa narodil 24. júla 1802.
Generáciu Francúzov, čo sa, tak ako Dumas, narodili okolo roku 1800, nikto neuhranul tak ako ten, o ktorom obdivne hovorili „cisár“. Najmä spisovateľov, vrátane Balzaca a Huga. Ale nikto sa tak neštylizoval do roly poloboha ako spisovateľ, divadelný riaditeľ, vydavateľ a hlava obrovskej literárnej fabriky Alexandre Dumas. Akoby mu svojou neuveriteľnou kariérou chcel byť dôstojnou konkurenciou. Nenásytnou aktivitou a šialenou energiou aj on, tak ako Napoleon, svojím spôsobom dobyl Paríž, potom Európu a nakoniec celý svet. Ešte pred prvou svetovou vojnou bol najčítanejším autorom sveta.
Talent a nezadržateľná vôľa presadiť sa bola témou románov jeho vážnejších a ťažšie stráviteľných súčasníkov. Ich postavy ale žili len na papieri, Alexandre Dumas bol skutočný. Vnuk dôstojníka, ktorý sa oženil s černošskou otrokyňou zo Santo Domingo. Po otcovi šľachtic, čo používal meno svojej černošskej starej mamy. Podľa vtedajšej módy: slávu netreba zdediť, ale získať!
Alexandre Dumas starší, pôvodne advokátsky koncipient, dokázal, že cesta do parížskeho Panthéonu môže viesť cez farebnú fantáziu. Znepokojujúco úspešný bol svojimi dobrodružnými románmi a drámami. Začalo sa to prvotinou - drámou Henrich III. - a pokračovalo najmä Troma mušketiermi (1844) a Grófom Monte Christom (1845/46). Pritom ho takmer vôbec nezaujímalo, čo na jeho historických románoch boli vlastne skutočné dejiny.
Francúzska minulosť bola priestorom, na ktorom mohol nechať vyšantiť svoju predstavivosť a mániu rozprávača - virtuóza. Na otázku, čo pre neho znamená história, odpovedal: „Len klinček, na ktorý vešiam svoje skvelé romány.“
Za celý život napísal takmer pol tisíca zväzkov - románov, drám, spomienok a reportáží, cestopisov a listov. A každý z nich má aspoň päťsto strán. Na legende o tom, ako toto dielo vznikalo, mal podiel sám autor. Hrdo vraj vyhlasoval, že nijaký zo svojich románov nedočítal až úplne do konca. „Ako by som to dokázal? Musel som sa rozhodnúť, buď budem čítať, alebo písať.“
Asi by za celý svoj bohémsky život napísal možno desatinu z diela, ak by v pozadí neexistovala továreň na písanie. Meno Dumas často označovalo viac produkt než autora. Údajne zamestnával až 71 literárnych otrokov. Rotačky potrebovali denne potravu, a tú vo forme románov na pokračovanie denne dodávali Dumasovci. Bol dodávateľom textu a zaujímalo ho iba to, čo sa jemu a jeho publiku páčilo. Bol predsa stredobodom spoločnosti - nekorunovaný kráľ Paríža.
Pred dvoma rokmi sa opäť na chvíľu stal aj literárnou udalosťou - aspoň podľa kritika týždenníka Le Nouvel Observateur. Po dlhom čase vyšiel jeho najrozsiahlejší a pomerne neznámy román Les Mohicans de Paris (Parížski mohykáni). Tentoraz editor upravil text podľa Dumasovho rukopisu, a to úsilie zrejme stálo za to.
Veľká freska Paríža pred revolúciou roku 1830 má podľa literárnych kritikov niečo zo Stendhala, niečo z Balzaca a ešte aj kúsok Huga. V tom románe Dumas vymyslel nezabudnuteľný typ, postavu šéfa parížskej polície Jackala. Objemný, takmer tritisícstránkový opus by podľa Le Nouvel Observateur mohol byť aj jedným z praotcov budúcich detektívok.
Približne o rok neskôr vyšiel vo Francúzsku inak dosť neznámy román La Royale Maison Savoie (Kráľovský dom savojský), ktorý Dumas vydal roku 1850 v Turíne, ale odvtedy ho neprevzal nijaký francúzsky nakladateľ. Pôvodné vydanie vraj náhodou roku 1985 našli dvaja francúzski experti u jedného turínskeho starožitníka.
Alexandrovi Dumasovi mladšiemu nevoňal dobrodružný žáner jeho otca, a ani jeho bohémsky život. Napísal vážnu knihu Dáma s kaméliami. Dáma s kaméliami je slávna, ale nie tak, ako ktorákoľvek nevážna dumasovka Alexandra staršieho. Inak sa Alexandre Dumas mladší, nemanželský syn, na otca veľmi podobal. Dospelý syn a iba o 22 rokov starší otec vyzerali ako rovnako starí súrodenci. „Otecko,“ hovorieval Alexandre mladší - „je dieťa, čo sa nám narodilo, keď som bol ešte úplne malý“.
