Keď 8. augusta v roku 1981 schválil americký prezident Ronald Reagan výrobu neutrónovej bomby, spustila sovietska propaganda nebývalý protiamerický útok. Akoby už nestačilo, že iba v januári sa posadil do kresla v Bielom dome konzervatívny prezident, ktorý dal jasne najavo, že so Sovietmi nebude konať v rukavičkách. Sovietska propaganda oprášila zabudnutý citát Nikitu Chruščova z roku 1961, keď na zjazde rumunských komunistov povedal:“ Neutrónová bomba, ktorá zabíja ľudí a zachováva bohatstvo, je výsledkom beštiálnej etiky najagresívnejších predstaviteľov imperializmu.“
V roku 1978 oznámil William Perry, vtedajší námestník ministra obrany, že vojská Varšavskej zmluvy vedené Sovietmi majú na svojich územiach pripravených 19 500 tankov na mohutný pozemný útok na západnú Európu. Kým vo vtedajších socialistických štátoch nemali občania ani len potuchy o nebezpečných plánoch stratégov Varšavskej zmluvy, západní analytici poznali hrubé obrysy pripraveného projektu.
Tanky mali vyraziť najmä cez široké poľské nížiny v masívnom pohybe k západnému Nemecku, aby podporili tankové jednotky v komunistickej NDR a Československu. V priebehu niekoľkých dní mali „prevalcovať“ hlavné centrá západnej Európy a zastaviť sa až kdesi na pobreží Portugalska. Ukázalo sa, že jedinou účinnou zbraňou, ktorá by útok mohla zastaviť, bola neutrónová bomba. Mala schopnosť masovo likvidovať posádky tankových jednotiek. Ako spomína Robert Aldrige, jeden z jej konštrukčných dizajnérov, išlo o vydarenú vecičku.
Ide svojou podstatou o vodíkovú bombu bez obalenia uránom 238, čo spôsobuje schopnosť absorbovať neutróny do tej miery, že sa vyvolá oveľa efektívnejšia explózia. Kilotonová bomba tohto typu dokáže nielen preraziť oceľové plášte tankov, ale najmä pozabíjať skôr či neskôr ich posádky a ešte zasiahnuť radiáciou oblasť v okruhu jednej míle.
Americkí stratégovia pritom potrebovali vyrobiť zbraň, ktorá by nevyvolala búrku odporu v samotnej Amerike. Podarilo sa teda stvoriť niečo, čo sa mohlo použiť priamo proti útočiacim tankom, teda proti živej sile protivníka, ale jej následky pre civilné obyvateľstvo, aj keď išlo o jadrovú zbraň, by neboli vonkoncom také rozsiahle, ako v prípade použitia „klasickej“ mohutnej atómovej bomby.
Treba podotknúť, že Sovieti takí šokovaní zasa neboli. Ich tajná sužba už najmenej od roku 1960 vedela, že Američania pripravujú niečo proti masívnej tankovej sile. Pracovali usilovne na odpovedi. Tanky zostávali naďalej útočným hrotom komunizmu, hoci arabsko-izraelská vojna v roku 1972 ukázala veľkú zraniteľnosť tankov. Sýrske, iracké a jordánske jednotky útočili na izraelské tanky sovietskymi raketami typu Sagger odpaľovanými z nákladných áut. Izraelská armáda zasa likvidovala tanky protivníka raketami Tow vystrelenými z nízko letiacich vrtuľníkov.
Ale už o necelé dva roky po Reaganovom rozhodnutí začať s výrobou neutrónovej bomby a teda ňou aj vyzbrojiť americké jednotky v západnom Nemecku - mala sa odpaľovať raketami Tow-2 zavesenými pod vrtuľníkmi - siahla Moskva po novej „európskej“ stratégii. Rozmiestnila na svojich základniach jadrové rakety stredného doletu, povestné SS-20.
Američania rozmiestnili v Európe zasa rakety Pershing II. a strely s plochou dráhou letu Cruise missile. Tým sa začala nová etapa ešte prudšieho zbrojenia na oboch stranách, čo napokon viedlo až k „uzbrojeniu“ Sovietskeho zväzu, jeho hospodárskemu krachu, pádu komunizmu a ku koncu studenej vojny. Technológia neutrónovej bomby sa neskôr stala hračkou pre viaceré štáty vrátane Číny, Indie, Pakistanu.
Neutrónová bomba bola pred dvadsiatimi rokmi takým „hitom“, že sa stala aj značkou populárneho a nesmierne alkoholicky silného drinku. Barmani zamiešali pivo s vodkou, pridali rum, amaretto, džin, celé to zaliali pomarančovým džúsom a prihodili ľadové kocky. Takáto „neutrónka“ vraj dokázala robiť divy: pohár zostal síce celý, ale konzument sa zvalil nevládny na zem a nebol schopný ďalšieho boja.
MICHAL HAVRAN
