Nepokojná oblasť Blízkeho východu zažila od vzniku Izraela v roku 1948 päť izraelsko-arabských vojen a mnoho menších konfliktov. Mier v oblasti, ktorý sa zdal po páde bipolárneho rozdelenia sveta začiatkom 90. rokov a začatí mierového procesu na dosah, je stále v nedohľadne. V týchto dňoch si svet pripomína dva veľké vojnové konflikty - včera uplynulo 35 rokov od začatia šesťdňovej vojny v júni 1967 a dnes to je 20 rokov, čo Izrael v júni 1982 prenikol do Libanonu.
V oboch vojnách Izrael zaútočil ako prvý, ale obom predchádzali signály o nepriateľských úmysloch jeho arabských susedov. V roku 1967 si Izrael vybojoval vojenskú prevahu v regióne za neuveriteľných šesť dní - brilantne premyslenou akciou šokoval arabské štáty, ktoré si boli isté svojou vojenskou prevahou. Ich armády boli desaťkrát početnejšie ako 200-tisíc vojakov Izraela. Mýtus o izraelskej neporaziteľnosti bol na svete a počnúc týmto víťazstvom sa postupne väčšina arabských štátov zmierila s tým, že v ich regióne existuje aj židovský štát a prestala sa usilovať o jeho zničenie. Izrael však v ňom vytvoril zárodok nového a najťažšie riešiteľného problému, keď k sebe pripútal početné arabské obyvateľstvo - Palestínčanov. Pred vojnou mal v Izrael 2,5 milióna židovských a 400-tisíc arabských obyvateľov, teraz 5,5 milióna Židov a o milión menej Palestínčanov. Prakticky dodnes žijú v provizórnej situácii na „okupovanom území“ západného brehu Jordánu a pásma Gazy a ich životné podmienky sa výrazne nezmenili ani po vzniku palestínskej samosprávy na častiach tohto územia.
V čase pred šesťdňovou vojnou ešte Izrael ohrozovali nepriateľské arabské štáty, jeho strategická situácia bola zlá. Žiadne izraelské mesto nebolo od hraníc vzdialené viac než 29 kilometrov, Galileu na severe ostreľovalo sýrske delostrelectvo z Golanských výšin. Pätnásteho mája roku 1967 na požiadanie egyptského prezidenta Gamala Abdana Násira vojaci OSN odišli zo zón medzi Egyptom a Izraelom. O šesť dní neskôr zablokoval Tiranský prieliv a tým aj izraelský prístav Eilat v Červenom mori. Armády Egypta, Sýrie, Jordánska a Iraku sa začali zhromažďovať na hraniciach Izraela - v rétorike arabských vodcov vtedy ešte dominovalo zničenie „sionistickej entity“.
Do útoku zavelil veliteľ izraelského letectva 5. júna po siedmej hodine, krátko nato bolo zničené egyptské letectvo a Sinajský polostrov bol dobytý. Neskôr bola porazená aj jordánska armáda a východný Jeruzalem vrátane historického Starého mesta sa stal súčasťou židovského štátu. Židovskí obyvatelia mesta mohli prvýkrát navštíviť pre nich najposvätnejší Múr nárekov, od ktorého ich dovtedy beznádejne oddeľovala hranica prechádzajúca Assaelovou ulicou uprostred mesta. Jordánsky západný breh Jordánu, egyptské pásmo Gazy a sýrske Golanské výšiny sa tiež stali súčasťou rozlohy vtedy už štyrikrát väčšieho Izraela. V bojoch padlo viac ako 6000 Jordánčanov, 1500 Egypťanov, tisíc Sýrčanov a 776 izraelských vojakov.
Táto vojna však úplne vtiahla Izrael do studenej vojny, socialistické štáty (okrem Rumunska) na príkaz Moskvy s ním prerušili styky. Arabské štáty na kongrese v Chartúme vyslovili tri zásadné „nie“ - žiadny mier, uznanie ani rozhovory s Izraelom. BR OSN schválila v novembri 1967 rezolúciu číslo 242, požadujúcu odchod izraelských vojsk z okupovaných území.
Po skončení studenej vojny sa Izrael na mierovej konferencii v Madride v roku 1991 zaviazal, že toto územie bude postupne vracať výmenou za bezpečnostné záruky. Stalo sa tak zatiaľ len v prípade Sinaja. Jordánsko sa svojich území zrieklo v prospech budúceho palestínskeho štátu - a to isté platí aj o egyptskej Gaze.
Šesťdňová vojna predznamenala vojnu v Libanone v tom, že vytvorila konflikt s Palestínčanmi, ktorých radikáli v 80. rokoch riadili svoje akcie z Libanonu. O význame operácie Mier v Galilei v roku 1982 sa rozchádzajú aj izraelskí historici. Palestínskych radikálov síce vyhnali z Libanonu, ale vývoj po občianskej vojne v tejto arabskej krajine určila Sýria, dodnes najradikálnejší sused Izraela. Vysoký počet obetí (20 000) a obvinenie z masakier zanechali škvrnu na izraelskej reputácii. Minister obrany Ariel Šaron o rok neskôr odstúpil - uznali ho za vinného z masakier v palestínskych utečeneckých táboroch Sabrá a Šatíla, ktorých sa dopustili libanonské kresťanské milície s tichou podporou izraelskej armády.
V tejto vojne Izrael naposledy obsadil územie - asi desaťkilmetrový pás na juhu Libanonu. Z bezpečnostného pásma sa Izrael jednostranne stiahol v máji 2000.
Autor: ROBERT MÍKA, čtk, kl
