Symbol monarchie - František Jozef II.FOTO – REUTERS
- ako cisár František Jozef už vládol krajine 19 rokov. Uhorsko napriek tomu oslavovalo. Rakúsko-uhorské vyrovnanie, dohodnuté pred 135 rokmi vo februári 1867, obnovilo starobylé kráľovstvo svätého Štefana.
Pod vládou jedného panovníka sa ocitli dva štáty obývané takmer dvomi desiatkami národností na rôznom stupni vývoja s rozličným vierovyznaním a zvykmi. K und K monarchia (cisársko-kráľovská) vydržala ďalších päťdesiat rokov.
Habsburská dynastia sa po potlačení revolúcií národov v roku 1849 pokúšala riadiť impérium z Viedne. Minister vnútra Bach zaplavil krajinu lojálnymi cisárskymi úradníkmi a tajnými policajtmi. Úradnou rečou bola nemčina a krajina sa začala unifikovať.
Požiadavky veľkých národností však zostávali. Silnejúca maďarská opozícia sa nevzdala požiadavky vrátiť Uhorsku jeho historické práva. Keď v roku 1859 Rakúsko utrpelo porážku od Talianov a v roku 1866 od Pruska, musel cisársky dvor izolovaný od medzinárodnej scény ustúpiť domácej opozícii.
7. februára 1867 odstúpil ministerský predseda Belcredi a na jeho miesto nastúpil Beust, ktorý presadzoval dohodu s Maďarmi.
Udalosti nabrali rýchly spád - 20. februára 1867 cisár František Jozef vymenoval uhorskú vládu, v máji uhorský snem prijal zákon o vyrovnaní, v júni sa konala korunovácia.
Ministerským predsedom a neskôr ministrom zahraničia sa stal gróf Július Andrássy, počas revolúcie odsúdený na smrť za vlastizradu. Sentimentálne historické romány pripisujú jeho šarmu hlavné zásluhy na dosiahnutí vyrovnania. Cisárovná Alžbeta vraj vedela svoje.
Historici však vylučujú, že by medzi Andrássym a Sisi vzniklo niečo viac ako vzájomné sympatie. Nanajvýš mohla ovplyvniť manžela. Pre Maďarov sa aj tak stala milovanou kráľovnou.
Vyrovnanie znamenalo zásadný obrat. Rakúsko a Uhorsko spájal len panovník, spoločná mena, zahraničná politika a armáda. Každá časť mala vlastnú vládu a parlament. Cisár bol cisárom len v rakúskych krajinách, keď prekročil riečku Litavu, stal sa „len“ kráľom.
Rakúsko fungovalo od začiatku na základe ústavy, ktorá zaručovala „všetkým národom a jazykom“ krajiny rovnoprávne postavenie. Andrássy síce zabránil, aby sa podobne ako s Uhorskom Viedeň vyrovnala aj s Čechmi, ale napriek tomu v Čechách podobne ako na Morave, v Haliči, Bukovine a ďalších krajinách slobodne zasadali volené snemy a národnostní politici zasadali v Ríšskom sneme. Od roku 1906 v Rakúsku platilo všeobecné volebné právo.
Uhorsko sa vydalo na cestu hegemónie jedného národa. Slováci, Srbi, Rusíni a Rumuni sa stali terčom asimilačnej politiky. Slovákom postupne zavreli tri gymnáziá a Maticu, kultúrne a politické aktivity boli obmedzované. „Všetci vieme, že raz musíme zomrieť, ale to ešte neznamená, že musíme spáchať samovraždu,“ zdôvodňoval politiku Maďarov neustúpiť požiadavkám ostatných národností popredný uhorský politik František Deák.
V Uhorsku platil archaický volebný systém, ktorý umožňoval voliť len zlomku obyvateľov. Vyrovnanie z roku 1867 bolo politickým vyrovnaním. Hospodárske záležitosti sa mali nanovo dohadovať každých desať rokov. Nesúrodý kolos sa tak pravidelne ocital v kríze.
Napriek problémom prinieslo vyrovnanie pokoj a prosperitu. Takmer päťdesiat rokov sa nebojovalo, stavali sa cesty a továrne. Rovnakú staničnú budovu či divadlo bolo možné nájsť v moravskej Ostrave i bukovinských Černovciach.
Na časy c. k. monarchie sa s nostalgiou spomínalo vždy v neistých časoch 20. storočia. Keď strednú Európu zovrela železná opona, až neuveriteľne zneli príbehy, ako sa bez pasu dalo cestovať od Tirolska až takmer po Čierne more. Dualizmus, nastolený vyrovnaním, zanikol spolu s monarchiou v novembri 1918. Národy monarchie sa rozhodli pre samostatný vývoj.
