jov na svete. Jeho vynálezcovi však priniesol najmä trápenie a doživotný boj s konkurenciou.
Antoine-Joseph Sax sa narodil v belgickom Dinante ako syn uznávaného výrobcu hudobných nástrojov Charlesa-Josepha Saxa. Vďaka tomu sa svojmu odboru venoval už od útleho detstva. Otec vzal synovu výchovu do vlastných rúk, a tak bol Adolphe už v šiestich rokoch považovaný za skutočného znalca.
Chlapec sa úspešne venoval aj samotnej hre, vždy ho však viac fascinovala výroba a vylepšovanie nástrojov. Už v dvadsiatich rokoch pôsobivo zdokonalil basklarinet, chystal sa však vytvoriť niečo úplne nové. Túžil po nástroji, ktorý by v sebe skĺbil vlastnosti mnohých iných a vyplnil tak medzeru medzi hobojom a klarinetom, ktorú jeho citlivý hudobný sluch zaregistroval.
Po mnohých neuspokojivých pokusoch konečne v roku 1841 zostrojil svoj prvý saxofón, aby ho ešte v tom istom roku predstavil v Paríži svojmu blízkemu priateľovi Hectorovi Berliozovi, známemu skladateľovi. Berlioz bol vynálezom nadšený, žasol nad jeho jedinečným zvukom a pohodlným používaním. Rozhodol sa teda priateľovi pomôcť s publicitou a napísal o saxofóne oslavný článok do parížskeho magazínu Journal des Debats, vďaka čomu sa nový nástroj dostal do povedomia širokej verejnosti, ale aj významných skladateľov.
Medzi inými zaujal napríklad známych operných skladateľov Georgea Bizeta, tvorcu slávnej Carmen, či Gaetana Donizettiho, podpísaného pod operou Don Pasquale.
No to na naplnenie Saxových ambícií nestačilo. A tak, keď sa francúzska vláda začala sťažovať na nízku kvalitu národnej vojenskej hudby, okamžite vycítil jedineč-nú príležitosť. Pozbieral všetku odvahu a vydal sa za ministrom vojny, aby mu odporučil usporiadať súťaž vojenských orchestrov, v ktorej by bola rozhodcom verejnosť.
Na jednej strane stál tradičný orchester, protivníkom bol orchester obohatený o saxofóny. Saxov orchester jednoznačne zvíťazil, a to aj napriek početnej prevahe oponentov. Adolphe Sax dostal za úlohu zrenovovať vojenský orchester a v júni roku 1848 konečne získal vytúžený patent.
Ten zahŕňal všetkých štrnásť typov saxofónov, ktoré počas posledných rokov Sax zostrojil. Už rok po patentovaní sa stal saxofón samostatným študijným predmetom na parížskom konzervatóriu, o ďalších deväť rokov ho tu začal vyučovať samotný Sax.
Okrem výučby trávil Adolphe čas najmä vo svojej neveľkej parížskej dielničke, kde sa venoval výrobe vlastných nástrojov. K masovej výrobe nepristúpil, ani keď bol na pokraji krachu.
Netrvalo dlho a o saxofón sa začala zaujímať mocnejšia konkurencia. Jej hlavnou snahou bolo dosiahnuť anulovanie Saxovho patentu, to však právnou cestou nebolo možné. Nakoniec ho zruinovali natoľko, že bol nútený dvakrát vyhlásiť bankrot. Ani to však jeho protivníkov neuspokojilo. Zastavili sa, až keď nechali zdemolovať a následne vypáliť jeho prakticky bezvýznamnú dielňu. Vtedy sa za neho nečakane postavili skladatelia Jules Massenet, Camile Saint-Saens a Emmanuel Chabrier s petíciou adresovanou ministrovi kultúry.
Adolphe Sax sa už svojho morálneho víťazstva nedožil. Ešte toho roku, krátko po svojich 80. narodeninách zomrel v chudobe, sklamaný a zatrpknutý.
K jeho výtvoru bol osud, našťastie, oveľa priaznivejší. Saxofón sa stal neoddeliteľnou súčasťou rôznych hudobných štýlov, najmä džezu, a má svoju úlohu v takých hudobných dielach, ako je Gershwinova Rapsódia v modrom či Bolero Mauricea Ravela.
