Kolískou opery je Taliansko. Keď sa Giuseppe Verdi narodil, opera v jeho rodnej krajine mala za sebou už tristoročné dejiny. Skladateľ, ktorého diela zľudoveli ešte za jeho života a dodnes ich možno bez rizika diváckeho nezáujmu zaradiť do programu operných domov na celom svete, zavŕšil jej vývoj. Jeho cesta k uznaniu však bola vykúpená množstvom osobných tragédií a profesionálnych sklamaní. Od jeho narodenia zajtra uplynie 190 rokov.
„Sama duša Talianska, ktorá žiari v kráse prírody tak jasne ako v dielach veľkých básnikov a veľkých maliarov, našla dnes hlas v mene Giuseppe Verdiho. Keď sa jeho hlas rozoznie, každý z nás je v hĺbke srdca dojatý tajomnou silou našej vlasti,“ rozplýval sa básnik Fogazzaro nad dielami svojho rodáka. Tieto slová by asi nikto nemohol použiť v prípade Richarda Wagnera, ktorý bol Verdiho generačným spolupútnikom. A nielen preto, že Wagner bol Nemec.
Kým Wagner bol revolucionárom túžiacim podrobiť si novátorskými operami publikum, Verdi jednoducho rozvíjal tvorbu Donizettiho, Rossiniho a Belliniho. Bol ľudovým skladateľom, závislým od potlesku a podpory svojho národa. O svojich krajanoch by sa nikdy nevyjadril, že sú ničomníci, ako to raz vyhlásil Wagner. Naopak, Verdi sa ako zapálený vlastenec aktívne zúčastňoval na boji za nezávislosť Talianska. Počiatočné písmená jeho priezviska sa stali symbolom zjednotenia pod vedením savojskej dynastie (Vittorio Emmanuele Re DItalia - Viktor Emanuel, kráľ Talianska) a slávny zbor Židov z opery Nabucco neoficiálnou hymnou vlastencov. Ak však bol kráľom, tak predovšetkým operných pódií.
Narodil sa 10. októbra 1913 v mestečku Roncole neďaleko Parmy. Prvé hudobné vlohy prejavil ako osemročný, a tak mu rodičia v bazáre kúpili spinet. Než sa stal slávnym, musel si vytrpieť veľa príkoria. V roku 1832 ho neprijali na milánske konzervatórium, preto pokračoval len v súkromných hodinách hudby. Do Milána sa však presťahoval a o sedem rokov tam debutovou operou Oberto dobyl slávnu La Scalu.
O mesiac nato mu zomrel syn a po pár mesiacoch tragicky zahynula aj manželka. Písal sa rok 1840 a mladý vdovec musel prehltnúť fatálny neúspech svojej druhej opery, ktorú po premiére stiahli z repertoáru. Zdrvený Verdi sa utiahol do súkromia a krízu sa pokúsil vyriešiť prácou. Je smutným paradoxom, že na diela autora, ktorý tvrdil: „Zabaviť sa? To je slovný zvrat, ktorý ma privádza do zúrivosti!“ dnes chodia mnohí diváci predovšetkým s týmto cieľom.
Verdi chcel svoju hudbu založiť na pravdivosti pocitov a vernosti ich melodického vyjadrenia. Touto serióznosťou sa najviac odlišuje od Rossiniho či Donizettiho. V jeho dielach všetko stojí na ľudskom hlase, nikdy nedovolil dominovať orchestru. Zaujímal ho predovšetkým človek - keď mu cenzúra v Maškarnom bále zakázala historický rámec deja, Verdi jednoducho spravil zo švédskeho kráľa bostonského guvernéra a podstate opery to vôbec neublížilo.
Mnohé z jeho opier sú v istom zmysle konvenčné, ale vďaka úprimnosti a serióznosti, s akou ich koncipoval, prežili dodnes. Jeho najsilnejšou zbraňou bola výrazná melódia. Keby sa narodil v 20. storočí, stal by sa nepochybne úspešným autorom muzikálov. Musel by však naraziť na poriadneho libretistu, akým bol Arrigo Boito, s ktorým začal spolupracovať až v neskorom období. Väčšinou bojoval s rutinérskymi textami, ktoré mu neposkytli to, čo ako skladateľ najviac potreboval - dramaticky pravdivé a vášnivé situácie.
Jeho tvorba sa delí do troch období: v ranom (datuje sa do roku 1850) sa ešte úplne nevymanil spod cudzích vplyvov, v druhom napísal Rigoletta, Trubadúra a Traviatu, vďaka ktorým sa stal miláčikom más, do záverečného obdobia patria opery Aida, Otello a Falstaff. To, čomu sa hovorí „prerazenie“, zažil v roku 1842 s Nabuccom. Táto biblická opera s nezabudnuteľným židovským zborom v závere tretieho dejstva z neho spravila národného skladateľa číslo jeden.
V posledných rokoch života sa venoval revízii starších diel a celkom úspešne sa pokúsil vykročiť zo sveta opery svojím Requiem a sakrálnymi skladbami Te Deum a Stabat mater. Zomrel 27. januára 1901 na následky komplikovaného infarktu. Komorný smútočný obrad sa konal presne podľa jeho želania „Bez hudby a spevu“. Ulice Milána v deň pohrebu zaplnilo dvadsaťosemtisíc Talianov. Žialili za kráľom opery.
