Ledva zo seba vydal slovo a vždy vyzeral veľmi nenápadne, aj keď jeho tmavomodrý oblek bol veľmi elegantný. Mal som pocit, že ho ku mne niečo priťahuje. Bol oveľa otvorenejší ako inokedy a odporoval mojim hrubým poznámkam. Rozprávali sme sa počas celej cesty domov, bolo to nekonečné." Tak opísal Max Brod svoje prvé stretnutie s Franzom Kafkom. Dvadsiateho tretieho októbra 1902 sa začalo priateľstvo otvoreného a aktívneho Broda a utiahnutého nesmelého Kafku. Brod Kafku ľudsky aj spisovateľsky povzbudzoval a bol mu verným priateľom. Po Kafkovej smrti sa však dopustil „zrady". Nespálil jeho spisy tak, ako mu sľúbil, ale vydal ich. Svet tak spoznal génia ukrytého v tmavých uličkách bývalého pražského geta, deptaného otcom a kancelárskou rutinou. V sobotu uplynie 35 rokov od Brodovej smrti v novej vlasti. Ako presvedčeného sionistu ho pochovali v Tel Avive.
Brod mal s Kafkom veľa spoločného a vedeli sa výborne doplniť. Ich rodiny patrili medzi nemecké stredostavovské rodiny židovského pôvodu. Brodovci boli jednou z najstarších - dokazujú to archívy aj náhrobné kamene na starom cintoríne.
Kafka aj Brod podľa rodinnej tradície a v rozpore so svojím naturelom pôsobili ako úradníci, aj keď Brod to zrejme znášal lepšie ako Kafka. Obaja trpeli ťažkou chorobou - Kafka tuberkulózou, Brod od detstva skrútenou chrbticou. Mali radi kaviarne a filozofické krúžky - Brod však skôr rečnil, Kafka radšej počúval. Obaja písali - Brod pomerne veľa publikoval - písal poviedky, romány, libretá, prekladal, bol literárnym aj hudobným kritikom. Kafka svoje diela tíško smolil a ukázal ich len najbližším.
Patril k nim aj Brod, ktorý pomerne rýchlo pochopil, kto je nenápadný Franz Kafka. Pretlačil ho k vydavateľovi Kurtovi Wolffovi a ťahal ho z autorských depresií.
Kafka však nebol jeho jediným (aj keď naznámejším) „klientom". Postaral sa o to, aby Haškovho Švejka dramatizovali popredné nemecké divadlá (v roku 1928 inscenáciu režíroval slávny režisér Piscator), prekladal Janáčkove libretá do nemčiny a v roku 1924 o ňom napísal prvú monografiu.
Pomohol aj ďalšiemu pražskému židovskému spisovateľovi Franzovi Werfelovi. Inak si s ním príliš nerozumel. Werfelovi sa nepáčila Brodova viera v sionistické hnutie, do ktorého ho zasvätil Martin Buber. Brod o svojich zverencoch rád hovoril, vychvaľoval ich a vtedy vraj úplne zabúdal na svoje umelecké ambície.
Sám pritom v roku 1930 dostal Štátnu cenu za trilógiu Boj o pravdu. Opisoval v nej osudy Tycha de Brahe, Galilea Galileiho a biblickej postavy Reubena. Napísal okrem iného aj biografiu Franza Kafku a dve knihy spomienok na židovskú Prahu (veľmi známy je Pražský kruh).
Narodil sa v roku 1884 v rodine šéfa Union banky Adolfa Broda. Vyštudoval právo na pražskej nemeckej univerzite. Po vzniku Československa bol krátko tajomníkom Židovskej rady. Pôsobil na poštovom úrade a od roku 1924 sa venoval už len umeleckej kritike a pravidelne prispieval do časopisu Prager Tagblatt.
V roku 1913 sa oženil s Elsou Taussigovou, ale čoraz viac času trávil s milovaným Franzom. Kafka s ním podnikol niekoľko výletov, spolu navštevovali mondénnu kaviareň Louvre, ale aj zatuchnuté podniky nedobrej povesti v úzkych pražských uličkách. Taussigová vraj všetko rešpektovala.
Pätnásteho marca 1939, v najneskorší možný termín spolu s ním opustila Prahu. Cieľ bol daný Brodovým presvedčením a nemeckými rasovými zákonmi: Palestína. Brod sa dožil založenia štátu Izrael a pokračoval vo svojej umeleckej kariére. Bol dramaturgom štátneho divadla Habima a hudobným kritikom denníka Jedioth Chadaskot, venoval sa aj komponovaniu hudby. V dnešnom Izraeli ho však na rozdiel od Kafku, ktorý je takmer idolom, poznajú len akademici a študenti literatúry.
Brod bol aj filozofom. Jeho tragédia v podobe trvalého fyzického postihnutia a tragédia jeho národa sa premietla v jeho svetonázore. Hovoril o nekonečnosti a vznešenom a tichom prijímaní nešťastia, ale aj o tom, že vojnu a hlad môže odstrániť len človek.
Podľa pamätníkov trochu nervózny a morózny pán stále opakoval: Buď pravdivý a dobrý.
