Fleming dal ľudstvu penicilín. Bolo to 13. februára 1929 - presne pred 75 rokmi.
Fleming sa narodil 6. augusta 1881 na farme Lochfield neďaleko mestečka Darvel v škótskom grófstve Ayrshire. Ako jeden z ôsmich súrodencov strávil detstvo uprostred vidieckej krajiny. Tam si osvojil schopnosť pozorovať prírodu.
Štrnásťročný stratil otca a presťahoval sa za starším bratom Tomom do Londýna, ktorý si tam otvoril lekársku prax a chcel, aby sa lekárom stal aj Alec. Najskôr však chodil na polytechniku a potom pracoval v zasielateľstve. Lekársku školu St. Mary pri Londýnskej univerzite absolvoval až po návrate z Búrskej vojny.
Na škole bol až do roku 1914 - prednášal a robil výskum v tíme imunológa sira Almrotha Wrighta, pioniera vakcínovej liečby. Získal vedecké hodnosti a členstvá v lekárskych spoločnostiach.
Počas 1. svetovej vojny slúžil na fronte ako lekár a zachránil množstvo ranených a chorých vojakov. Po vojne sa vrátil na St. Mary. Už dávno ho zaujímali účinky telesných tekutín a tkanív. Popri tom mal výnosnú lekársku prax, keď napríklad liečil syfilis prominentným londýnskym umelcom.
V roku 1921 prišiel prvý veľký objav z telesných výlučkov izoloval látku ničiacu baktérie. Nazval ju lysozým. Zdokonalil prácu s ľudskou krvou a telesnými tekutinami. V roku 1928 ho zvolili za profesora.
Práve v septembri toho roku náhodne nechal ležať misku s bakteriálnou kultúrou (bol to známy Staphylococcus aureus) a po návrate z dvojtýždňovej dovolenky misku nezahodil, ale hneď si všimol čosi čudné. Vyrástla v nej akási pleseň, ktorá okolo seba vytvorila kruh bez baktérií. Fungovalo to, aj keď ju mnohonásobne zriedil.
To ho inšpirovalo na experimenty s rôznymi plesňami, ktoré zbieral všelikde. Tú pôvodnú identifikoval ako Penicillium notatum . Zistil, že do jeho laboratória zablúdila z mykologického oddelenia o poschodie nižšie. Sám to okomentoval: „Človek niekedy nájde to, čo nehľadá."
Protibakteriálnu látku, ktorú zjavne vylučovala pleseň, nazval penicilín. Keď si jej účinnosť dostatočne overil, uverejnil 13. februára 1929 klasický článok v British Journal of Experimental Pathology.
Ako to už býva, Flemingov článok sprvoti zapadol. Ďalej pracoval s penicilínom, no úloha izolovať ho v chemicky čistej podobe bola nad jeho sily. Ťažko sa mu pestovala aj samotná pleseň.
V roku 1938 profesor patológie na Oxfordskej univerzite, Austrálčan Howard Florey, narazil na Flemingov článok. Spolu s kolegom výskumníkom Ernstom Chainom začal experimentovať s penicilínovou plesňou. Práce urýchlila 2. svetová vojna. Napokon v roku 1941 vyvinuli dostatočne čistú látku.
Od roku 1943 sa začala masovo vyrábať v USA (skvele rástla na kukurici). Penicilín Spojencom pomohol vyhrať vojnu.
Flemingovi sa odrazu sypali pocty a uznania: 1943 členstvo v Royal Society (prvá novoveká akadémia vied), 1944 rytiersky titul, 1945 Nobelova cena za fyziológiu a medicínu s Floreyom a Chainom. Cenil si však najmä emeritnú profesúru bakteriológie na Londýnskej univerzite a rektorstvo Edinburskej univerzity.
Fleming bol nefalšovane skromný muž šťúplej postavy. Stále hovoril: „Penicilín produkuje príroda, ja som ho iba objavil. Mal zmysel pre humor a šport. Vždy býval uhladene oblečený a rád nosieval motýlika. Uhladenými mravmi „high society" však nenasiakol ani vo chvíľach najväčšej slávy.
V roku 1915 sa oženil s Írkou Sarah McElroyovou a mali spolu syna, ktorý sa stal praktickým lekárom. Po jej smrti si v roku 1953 zobral kolegyňu na St. Mary.
Alexander Fleming, veľký človek a bádateľ, jeden zo skutočných dobrodincov ľudstva, zomrel na zlyhanie srdca 11. marca 1955. Pochovaný je v londýnskej katedrále sv. Pavla.
