Vznik Spojených štátov amerických je aj históriou postupu bielych osadníkov na Západ a históriou vysídľovania či vyvražďovania pôvodných obyvateľov, Indiánov. Tí sa samozrejme bránili a ich beznádejný odpor dal vyniknúť mnohým statočným a zároveň bez výnimky tragickým hrdinom. Najznámejší z nich je náčelník Apačov Geronimo, ktorý zomrel 17. februára 1909, pred 95 rokmi.
K najvážnejším protivníkom osadníkov a armády, ktorá ich podporovala, patrili bojovné kmene Apačov. Boje Apačov s armádou sa začali v polovici 19. storočia a trvali tridsať rokov. Do boja ich viedli legendárni náčelníci Victorio, Cochise, Mangas Colorado, Nana a od roku 1874 najslávnejší z nich, Geronimo.
Jeho pôvodné meno znelo Goyakla, Ten, ktorý zíva. Narodil sa v roku 1829. Meno, ktoré ho preslávilo, získal od mexických vojakov a pochádza zo španielskeho Jeroma.
Práve v bojoch s Mexičanmi, teda ešte pred zrážkami s Američanmi, sa Geronimo ako jeden z vojnových náčelníkov čirikavských Apačov preslávil. V roku 1858 zmasakrovali mexickí vojaci v Geronimovej neprítomnosti tábor Apačov. Pri nájazde zabili jeho prvú ženu, tri deti a matku. Apačovia vedení Geronimom sa pomstili.
Zanedlho mali Indiáni oveľa nebezpečnejšieho protivníka - Američanov postupujúcich z Východu.
Aj keď Indiáni v bojoch s belochmi zaznamenali množstvo úspechov, od začiatku si uvedomovali početnú a technickú presilu, proti ktorej stoja. V roku 1875 preto väčšina náčelníkov súhlasila s tým, že sa aj Apači nasťahujú do rezervácií, ktoré im vymedzili.
Indiánske rezervácie sa zriaďovali na územiach, o ktoré bieli osadníci nemali záujem. Išlo väčšinou o neúrodné oblasti, v ktorých Indiáni nemali veľa šancí, aby sa sami uživili. Výnimkou nebola ani vyprahnutá rezervácia San Carlos, kam presídlili Geronima s jeho ľuďmi. Výmenou za územia Indiánom sľúbili potraviny, tie však často nepostačovali, alebo dorazili pokazené.
V roku 1876 preto Geronimo z rezervácie s niekoľkými desiatkami bojovníkov ušiel a vydal sa na najslávnejšie ťaženie. Muži sprevádzaní ženami a deťmi prešli za niekoľko rokov tisícky kilometrov prenasledovaní mnohonásobnou presilou. Sami pritom prepadávali farmy a mestečká, lúpili a vraždili osadníkov a so striedavým úspechom vybojovali niekoľko bitiek s armádou.
Ku koncu ťaženia proti desiatkam Geronimových mužov nasadili 5000 vojakov a 500 indiánskych stopárov. Podporovali ich tisícky amerických a mexických dobrovoľníkov. Hŕstku Apačov naháňala štvrtina vtedajšej pozemnej armády USA. To všetko za intenzívneho záujmu amerických médií.
V máji 1883 uzavrel vyčerpaný Geronimo a ďalší náčelníci v beznádejnej situácii dohodu s generálom Crookom a vrátili sa do San Carlos. Vydržal tam dva roky, kým sa v máji 1885 opäť vzbúril a vydal sa na svoju poslednú výpravu. Sprevádzalo ho 35 bojovníkov a 109 žien a detí. Ich zúfalý pokus nájsť miesto, kde by mohli žiť v pokoji a slobodne samozrejme nemohol uspieť.
Definitívne sa Geronimo vzdal v marci 1886. Na jeseň toho roku ho s asi 300 Čirikavmi odsunuli do väzenia na Floridu. Tamojšie neľudské podmienky neprežili desiatky Indiánov vrátane väčšiny Geronimovej rodiny. Až pred smrťou bezmocnému starcovi povolili vrátiť sa do svojej domoviny.
Posledné zúfalé povstanie Indiánov na území Spojených štátov sa odohralo až po Geronimovej kapitulácii v rokoch 1889 a 1890. Časť Siuxov vtedy uverila šamanovi Wovokovi, že dokáže pomocou rituálneho tanca vzkriesiť zabitých indiánskych bojovníkov, ktorí potom pomôžu vyhnať belochov. Armáda povstanie rýchlo potlačila a na jeho konci sa ešte stihla presláviť masakrom bezbranných žien a detí pri Wounded Knee. Symbolickým koncom povstania bolo v decembri 1890 zavraždenie po Geronimovi druhého najznámejšieho indiánskeho rebelanta, náčelníka Siuxov Sediaceho býka.
Legenda o tom, že v horách na juhozápade Spojených štátov sa stále ukrývajú slobodní Apači, sa každopádne udržala prakticky do polovice 20. storočia. Plné občianske práva získali Indiáni narodení na území Spojených štátov až v roku 1924.
