Písal sa koniec 30. a začiatok 40. rokov minulého storočia, zubatá vo vojne v Európe brala ľudí po tisíckach, ale pre Ameriku to bola zlatá éra swingu. Doba zábavy v rytme a harmónii tanečných orchestrov, z ktorých iba jediný svoje vystúpenia začínal i končil populárnou Mesačnou serenádou. Bol to orchester, ktorému šéfoval autor tejto skladby - štíhly a okuliarnatý Glenn Miller. Schopný muzikant a veľký vlastenec, ktorý sa stal legendou. Od jeho narodenia uplynulo včera sto rokov.
Millerov orchester v rokoch 1939 až 1942 považovali za špičku nielen medzi belošskými tanečnými súbormi. Glenn Miller Orchestra predával milióny platní a príjmy organizácie sa pohybovali okolo 20-tisíc dolárov týždenne. Navyše film Zasnežená romanca (1941) so Sonjou Henie a megahitom Chattanooga Choo Choo preslávil Millera aj za hranicami USA.
Kritici na orchestri oceňovali hlavne jeho perfektne zladený a nezameniteľný zvuk. O hre svojho bandu mal pozaunista, skladateľ a nápaditý aranžér Miller úplne jasnú predstavu. "Z našej hudby musí byť cítiť osobnosť," tvrdil presvedčene. Inšpiráciu pre svoje aranžmány čerpal hlavne v nahrávkach Armstrongových Hot Five a Hot Seven z 20. rokov, ktorých harmonické postupy sa snažil ešte zdokonaliť. Orchester znel skutočne inak, čo spôsobil hlavne Millerov originálny aranžérsky nápad, keď predovšetkým v pomalých skladbách písal prvý hlas pre klarinet, ktorý znel nad skupinou saxofónov.
"Tým, že poskytneme ľuďom nápaditú melódiu, výrazné aranžmány skladieb, ktoré vytvárajú nové zvukové farby - samozrejme, všetko skvele zahrané - máme väčšiu šancu byť úspešní," vysvetľoval svoju stratégiu. V orchestri mal skvelých hráčov a napríklad saxofónová sekcia patrila k najlepším vo svojej ére.
Miller, sám výborný pozaunista, ale razil cestu vyrovnaného a uhladeného tónu. Chcel mať fungujúci band, nezávislý od sólistov. Zostaviť ideálny súbor sa mu podarilo až na druhý pokus v marci 1938 a zásadný prielom prišiel o rok neskôr. Nahrávky ako In The Mood, Tuxedo Junction, String of Pearls, Pennsylvania 6-5000 či Mesačná serenáda sa stali vďaka vysielaniu rádia CBS celoštátnymi hitmi.
Cieľavedomý a vytrvalý rodák z Clarindy v štáte Iowa mal už v tom čase za sebou bohatú profesionálnu kariéru pozaunistu v Chicagu, Los Angeles a New Yorku. Spolupracoval so skupinou Bena Polacka, kde hral po boku geniálneho Bennyho Goodmana, niekoľko rokov spojil i s orchestrom bratov Dorseyovcov. Známejší sa prvýkrát stal ako člen orchestra Raya Nobla, kde začal uplatňovať ako aranžér svoje harmonické nápady.
Myšlienka založiť vlastný band ho ovládla náhle, nebol to jeho celoživotný sen. Rovnako tak znenazdania sa patriot Miller vzdal v roku 1942 úspešnej civilnej kariéry a po vstupe Spojených štátov do druhej svetovej vojny nezištne ponúkol sily armáde. Posledný koncert orchestra Glenna Millera 27. septembra 1942 bol údajne takou smutnou udalosťou, že muzikanti nedohrali záverečnú tému Mesačnej serenády.
Na jeseň 1942, keď ho konečne na druhýkrát prijali do armády, získal Miller hodnosť kapitána a z vojakov-hudobníkov zostavil orchester vojenského letectva. Na konci roku 1943 ho prevelili do Anglicka, kde nová kapela (aj s netypickou sláčikovou sekciou) dodávala náladu nielen americkým vojakom, ale prostredníctvom rozhlasových prenosov vlastne celej Európe.
Čo sa stalo osudného 15. decembra 1944, keď (už major) Miller letel v zlom počasí ako predvoj orchestra do Paríža a jeho lietadlo typu Norseman D-64 zmizlo bez stopy aj s posádkou, zostáva dodnes záhadou a predmetom špekulácií. Oficiálne štyridsaťročného Millera vyhlásili za mŕtveho na Štedrý deň 1944. Zanechal po sebe manželku Helen, dve deti a nezanedbateľnú porciu kvalitného swingu, dodnes reprodukovanú v mnohých obmenách.
"Na čo to je, keď to neswinguje," povedal kedysi slávny džezový velikán Duke Ellington. Tento citát patril k Millerovým najobľúbenejším. Mohol by byť epitafom muža, ktorý swingu v službách vlasti slúžil až do smrti.
