Farár z francúzskej dediny Bergerac ani len netušil, že spurný a drzý šľachtický synček, ktorého okolo roku 1630 dostal na výchovu, bude raz literárnym vzorom cti a galantnosti. Skutočný Savinien Cyrano de Bergerac, ktorý o vyše dve storočia Edmunda Rostanda inšpiroval pri písaní slávnej hry, sa narodil v Paríži. S latinčinou od dedinského farára ho otec prihlásil na parížske štúdiá, dúfal, že z neho bude politik. Mladý Cyrano sa však preslávil skôr ako kráľ večierkov a provokatér súbojov. Otcova nádej, že skrotne vstupom do armády, rýchlo spľasla - okamžite nastali komplikácie s disciplínou. V deň, keď svojmu veliteľovi vysvetlil, že vojna je nehumánna, nehovoriac o treste smrti, sa zdalo, že jeho vojenská kariéra je na konci. Akoby už vtedy mal rozorvaný charakter literárnej postavy - v armáde vydržal až do zrelého veku. Chlapík s obrovským nosom a krátkymi fúzikmi sa na nás cynicky usmieva už viac než tri storočia. Vojak, fantasta a múza v mužskom tele Cyrano de Bergerac sa narodil 6. marca 1619. Zajtra má 385. narodeniny.
Počas svojej kariéry zažil humanista de Bergerac niekoľko vojenských výprav. Pri každej sebou hlboko pohŕdal. Vojenskej kariéry sa však dokázal vzdať, až keď ho znehybnilo zranenie. V bitke pri Arrase v roku 1640 utŕžil ranu mečom po krku a zo zranenia už nikdy úplne nevystrábil.
Vystúpil z armády, dal sa na štúdiá pod vedením filozofa a matematika Pierra Gassenhdiho a konečne sa začal venovať tomu, čo vedel najlepšie. Písaniu fantastických poviedok. Svet dostal súbor poviedok Iné svety: štáty a ríše mesiaca a slnka. V čase urputnej viery, že Zem je stredom vesmíru, si de Bergeracove postavy veselo cestovali na Mesiac. Len čo sa dal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. nazvať "kráľom slnko", jeho poddaný de Bergerac poslal svojich literárnych cestovateľov na Slnko, aby zistili, ako to tam vlastne vyzerá. Slávny Descartes tvrdí, že zvieratá nemajú dušu? Hneď je na svete poviedka o človeku, ktorý cestuje na Mesiac, kde ho "podľa nôh klasifikujú na vtáka". V pokračovaní vtáčí tribunál súdi človeka - Cyrana z "trestného činu ľudskosti". Obvinený sa snaží ospravedlniť úpenlivými výkrikmi. "Nie som človek, som predsa opica!"
V poviedke je okrem iného podrobný opis prístroja, ktorým sa Cyrano na Mesiac dostal. Poháňajú ho malé vybuchujúce kamienky. "Cyrano de Bergerac si zaslúži, aby bol uznaný za pôvodcu myšlienky vesmírnej rakety a náporových motorov," povedal o jeho tvorbe slávny autor science fiction 20. storočia Arthur C. Clark. Po publikovaní hry Smrť Agripíny sa de Bergerac stal pre cirkevníkov rúhačom. Hrou S maskou pedanta sa nenápadne inšpiroval Moliére. Moliére nebol jediný - podľa Bergeracových životopiscov stačí zalistovať v Jonathanovi Swiftovi či Voltairovi.
"Ak vy ľudia naďabíte na niečo, čo neviete pochopiť, buď to nazvete duchovným, alebo poviete, že to neexistuje. Oba závery bývajú nesprávne. Vo vesmíre totiž existuje milión vecí, na ktorých vnímanie by ste potrebovali milión rôznych orgánov," hovorí postava s menom Démon Sokrata v jednej s de Bergeracových na osvieteneckú dobu politicky nekorektných mesačných poviedok. Nato, aby de Bergeracove knihy mohli súborne vyjsť aspoň po smrti autora v roku 1676, museli prejsť cenzúrou jeho priateľa Henriho de Bret.
Život plný vojenských šarvátok, duelov, snov o vesmíre a samoty sa skončil príznačne: 28. júla 1655 spadol Cyranovi de Bergerac v rodnom Paríži na hlavu trám. Edmund Rostand neskôr vo svojej básni jeho koniec okorenil "úkladnou pomstou malicherných nepriateľov". Nebolo treba. Život skutočného Cyrana de Bergerac bol oveľa zaujímavejší než príbeh o Cyranovi, Kristánovi a Roxane.
Po Cyranovi ostali fantastické príbehy o cestách vesmírom, po Rostandovi príbeh o ušľachtilosti, odriekaní a sláve nepraktických.
Dielo Cyrana de Bergerac sa zaradilo k slávnym fantastickým cestopisom - k sumerskému eposu o Gilgamešovi a Homérovej Odysei. Edmund Rostand zasa navždy zabezpečil slávu všetkým nosáčom. Pri hlúpej poznámke "váš nos je priveľký" sa môžu ako Cyrano v jeho básni elegantne spýtať: "To je všetko, na čo stačíte?"
