"Jó, Mydlář - pražskej kat, ten, co má Čechy rád," znie refrén jednej z pesničiek známeho folkového speváka Jaroslava Hutku. Len výnimočne nastávajú situácie, keď si namiesto národných mučeníkov ľudia pamätajú skôr ich kata. To sa stalo katovi troch pražských miest Janovi Mydlářovi. Na dlažbe pražského Staromestského námestia je dodnes vyznačené miesto, kde 21. júna 1621 po porážke stavovského povstania popravil 27 českých pánov. Kat Mydlář zomrel 14. marca 1664, pred 340 rokmi.
Jan Mydlář sa narodil pravdepodobne v roku 1572 zrejme v meste Chrudim na východe Čiech. O jeho živote vieme málo istého. Verejnosť jeho osudy pozná na základe legendy vytvorenej až v 19. storočí. Najznámejšia verzia príbehu sa zakladá na Mydlářových čítavých avšak vymyslených pamätiach z dielne spisovateľa a novinára Josefa Svátka.
Podľa rozšírenej legendy pochádzal Mydlář z dobrej rodiny, bol synom mestského pisára v Chrudime a tam aj vyštudoval latinskú školu. Na pražskej univerzite študoval lekárstvo a dosiahol hodnosť magistra.
K opovrhovanému katovskému remeslu vraj mladého Jána priviedla nešťastná láska ku krásnej sesternici Dorotke. Tú odsúdili na smrť za to, že otrávila svojho staršieho manžela. Po uši zamilovaný študent chcel svoju milú zachrániť a vydával sa za katovho pomocníka, aby jej pomohol utiecť. To sa nepodarilo, ale Mydlářovi katovstvo už prischlo.
Iné pramene hovoria, že Mydlář bol naozaj učňom predchádzajúceho kata a po jeho smrti požiadal magistrát o pridelenie tohto miesta. Magistrát mu napriek nízkemu veku vyhovel práve pre jeho lekárske vedomosti, ktoré sa mu pri popravách a mučení hodili.
Neslávnym vrcholom Mydlářovej kariéry bola takzvaná staromestská exekúcia. V roku 1618 vyhodili predstavitelia radikálnej českej stavovskej opozície z okna Pražského hradu dvoch miestodržiteľov habsburskej vlády a tým začali nielen české stavovské povstanie, ale aj tridsaťročnú vojnu. Od začiatku zbabrané povstanie sa skončilo po dvoch rokoch porážkou stavovského vojska v bitke na Bielej Hore pri Prahe.
Habsburský dom reagoval na "ohavnú rebéliu" s nezvyčajnou krutosťou. Všetci hlavní účastníci boli odsúdení na "stratu hrdiel, cti a statkov." Popravu najvýznamnejších pánov, rytierov a mešťanov českého a nemeckého pôvodu na pražskom Staromestskom námestí zverili Mydlářovi a jeho pomocníkom.
Verejné popravy trvali niekoľko hodín a kat musel striedať meče, ktoré sa mu otupili. Odsúdení neboli iba jednoducho usmrtení. Medzi obeťami bol napríklad lekár a učenec slovenského pôvodu, rektor pražskej univerzity Ján Jesenský, ktorý pykal za to, že slúžil stavovskému povstaniu ako diplomat. Mydlář mu preto ešte pred popravou vyrezal jazyk, ktorým vraj ohováral svojho cisára. Jesenského hlavu spolu s hlavami ďalších 11 hlavných vinníkov vyniesol na staromestskú vežu Karlovho mosta, kde boli na dlhé roky verejne vystavené v železných klietkach. Telá boli rozštvrtené a ich kusy taktiež na odstrašenie vystavili na rôznych miestach Prahy.
Staromestská exekúcia Mydlářa preslávila po celej Európe. Na trhoch sa predávali letáky popisujúce kruté tresty, relikvie mučeníkov, ale aj "zaručene pravé" meče s vyrytými menami popravených alebo s Mydlářovým podpisom.
Súčasťou Mydlářovskej legendy je aj to, že sa na krutom predstavení zúčastnil zo súcitu k odsúdením. Sám bol podobne ako niektorí z popravených prívržencom husitskej reformácie a úlohu kata prijal iba preto, že ju chcel vykonať ohľaduplnejšie, ako by to urobil kolega z Viedne.
Snažil sa vraj odsúdencom ich osud uľahčiť, dal im dostatok času na modlitby a aj otupené meče striedal preto, aby im spôsobil čo najmenej bolesti. V dielach neskorších románopiscov sa tak z Mydlářa stal rozpoltený vzdelaný muž a vlastenec prenasledovaný výčitkami svedomia a nepochopený svojím okolím.
Historické zdroje túto verziu nepotvrdzujú. Naopak vieme, že sa potom dlho doťahoval s pražským magistrátom, ktorý mu vraj odmietal vyplatiť dohodnutý honorár a preplatiť náklady.
Mydlář každopádne ako pražský kat a šarha zbohatol a stal sa jedným z vážených obyvateľov mesta. Dvakrát sa výhodne oženil a založil široko rozvetvenú katovskú dynastiu, ktorej niekoľko generácií pôsobilo v rôznych českých mestách. On aj jeho synovia boli na pomery doby nezvyčajne vzdelaní. Súpis majetku jeho syna a obsahoval okrem iných cennosti aj obrazy a množstvo kníh.
