Hoci bol jedným z najtalentovanejších žiakov slávneho skladateľa Antonína Dvořáka a vynikajúcim komorným hráčom, nakoniec sa rozhodol stať sa dirigentom. Bolo to šťastné rozhodnutie, pretože práve v tomto povolaní sa Čech Oskar Nedbal stal na začiatku 20. storočia jednou z najväčších osobností európskeho hudobného života. Dnes si pripomíname stotridsiate výročie narodenia tohto pozoruhodného muža, ktorý sa okrem iného podieľal i na sprofesionalizovaní operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave.
Podobne ako v prípade mnohých iných osobností aj o osude Oskara Nedbala rozhodla náhoda. Keď mu ako šestnásťročnému študentovi pražského konzervatória hrozilo vylúčenie za ulievanie, riaditeľ priniesol pred školský orchester ťažkú partitúru a opýtal sa, kto si ju trúfa oddirigovať priamo z listu.
"Nikto sa nehlásil. Mňa však niečo podpichovalo, hoci som ešte nikdy nestál pred orchestrom ako dirigent (...) Hrali sme a dopadlo to tak, že ma riaditeľ objal a povedal: Týmto sa vám odpúšťa váš trest a ste znovu prijatý za žiaka konzervatória. To rozhodlo o mojom dirigentstve," cituje Nedbalove slová český kultúrny mesačník Aplaus.
Nedbal sa narodil v českom meste Tábor 26. marca 1874. Prvé dotyky s hudbou absolvoval v rodnom dome, ktorý bol centrom tamojšieho hudobného života. Hoci prihlášku na pražské konzervatórium poslal neskoro, už spomínaný riaditeľ Bennewitz rozpoznal jeho nadanie a prijal ho. Od roku 1891 bol členom Českého kvarteta, ktoré sa čoskoro stalo jedným z najrenomovanejších komorných súborov na svete. Pätnásťročná Nedbalova úspešná kariéra hráča na violu sa skončila prezradením románika s manželkou prvého huslistu.
V rovnakom čase začal študovať kompozíciu u Antonína Dvořáka. Vďaka talentu sa mu u slávneho učiteľa prepieklo všeličo: raz údajne prišiel na hodinu rovno z flámu a Dvořák sa pýtal, ako by študenti inštrumentovali jednu klavírnu skladbu. Keď odmietol návrhy ostatných, obrátil sa na Nedbala s otázkou, čo by s tým robil on. "Ja by som s tým praštil," znela drzá odpoveď, na ktorú prekvapivo zareagoval učiteľ slovami: "To je ono! Tak rýdzo klavírna skladba sa inštrumentovať nedá."
Dirigentská palička ho priťahovala čoraz silnejšie. Po sérii úspešných koncertov sa v roku 1900 stal šéfdirigentom Českej filharmónie. O štyri roky neskôr počas koncertného turné po Rusku využil množstvo voľného času a oprášil skladateľské vzdelanie. Viedenské uvedeniu baletu Pohádka o Honzovi z neho urobilo osobného priateľa dirigenta Gustava Mahlera i uznávaného autora, a tak nečudo, že keď miestni milovníci hudby v roku 1907 založili orchester Tonkünstlerverein, oslovili s ponukou na post umeleckého riaditeľa práve jeho.
Nedbalovi asi nikde nebolo lepšie ako v mondénnej Viedni, vtedajšom hlavnom meste rakúsko-uhorskej monarchie. Stal sa populárnym a začal sa popri dirigovaní venovať i komponovaniu. V krátkom slede napísal niekoľko diel, spomedzi ktorých majú významné miesto v dejinách dve majstrovské operety Poľská krv a Vinobranie.
Hoci sa zdalo, že mu všetko ide hladko, keby sa narodil v inom čase, mohol sa dožiť viac než len päťdesiatšesť rokov. Jeho problémy sa začali po skončení prvej svetovej vojny, keď ho protičeské nálady vyštvali z Viedne a po návrate do Prahy zistil, že tam ho považujú za odrodilca. Pre to sa rozhodol v roku 1923 prijať, napriek vedomiu o nedostatočných finančných subvenciách, miesto na čele rodiaceho sa operného súboru Slovenského národného divadla. V Bratislave pôsobil Nedbal až do smrti. Svojím menom i schopnosťami pomohol vybudovať profesionálny súbor, s ktorým absolvoval úspešné medzinárodné zájazdy, uviedol prvú slovenskú operu Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu a vďaka nemu tu účinkovali najväčšie európske hudobné hviezdy, ako boli skladatelia Pietro Mascagni a Richard Strauss či speváčka Emma Destinnová.
Od roku 1926 bol programovým riaditeľom novovzniknutého Bratislavského rozhlasu, pôsobil i ako hudobný pedagóg. Nedostatok financií v divadle, národnostné štvanice i útoky novinárov mu spôsobovali vážne starosti. Existenciálna kríza a depresie vyústili do zúfalého rozhodnutia skoncovať so životom. Po koncerte v Záhrebe, na Štedrý večer roku 1930 vyskočil Oskar Nedbal z okna hotela. Slávu priezviska Nedbal v Bratislave ďalej niesol jeho synovec Karel, pod ktorého vedením sa v opere SND až do začiatku druhej svetovej vojny uvádzali vrcholné diela klasiky i významných dobových skladateľov ako Prokofiev či Šostakovič.
