Španielska občianska vojna bola vnútorným bojom dvoch diktatúr v jednej krajine. Podľa všeobecného presvedčenia svetovej verejnosti však bola aj skúškou pre Nemecko a Taliansko, ktoré plánovali "veľkú vojnu". Občianska vojna v Španielsku sa skončila 28. marca 1939. Pred 65 rokmi kapitulovali Madrid a Valencia a začalo dlhé obdobie diktatúry Francisca Franca.
Španielsko ako absolutistická monarchia prežívalo krízu už v roku 1927. Kráľ Alfonzo XIII. sa preto rozhodol dekrétom vytvoriť Národné zhromaždenie. Demokracia sa však presadzovala cez diktatúry generálov Prima de Rivera a Berenguera, generálne štrajky a prípravu ústavy. V roku 1931 vyhlásili v Španielsku republiku a kráľ emigroval.
Keďže vo vládach prevládali republikáni a socialisti, ktorí chceli najmä vyvlastnenie veľkostatkárov, a uchyľovali sa k štrajkom a podnecovaniu nepokojov, v krajine prevládal značný chaos. Nahrával vzniku komunistickej strany a fašistickej falangy pod vedením J. A. Prima de Rivera (syna bývalého diktátora).
V roku 1936 sa komunisti, socialisti a republikáni združili do ľudového frontu a zvíťazili vo februárových voľbách. Ľudový front začal vládnuť pod veľkým vplyvom komunistov a jeho hlavným cieľom bolo nastoliť diktatúru proletariátu.
Svoj cieľ komunisti uskutočňovali vyvlastňovaním, vypaľovaním kostolov a kláštorov, a ničením tradičných kultúrnych hodnôt. Viedla ich aj známa Dolores Ibaruri (La Pasionaria - Zápalistá), ktorá bola podpredsedníčkou parlamentu. Stála na čele odporu proti ozbrojeným silám generála Francisca Franca.
Tradične konzervatívna armáda sa naopak vzburami proti vláde pridala k falangistom. V roku 1936 falangistickí povstalci ustanovili "národnú vládu" a Franco sa stal jej šéfom. Neskôr ho vyhlásili za "caudilla" - vodcu španielskeho štátu.
Republikánska vláda dopĺňala svoje jednotky o dobrovoľníkov "milicionárov" a nehanbila sa používať rovnaké metódy ako falangisti. Winston S. Churchill vo svojich pamätiach o vojne v Španielsku hovorí: "Komunisti, ktorí sa chopili moci, páchali hromadné chladnokrvné masakry politických protivníkov a bohatých ľudí. Sily podliehajúce generálovi Francovi im to potom vrátili aj s úrokmi. Prirodzene som nebol naklonený komunistom."
Svet oficiálne zostal neutrálny. Taliansko a Nemecko a na druhej strane Sovietsky zväz zásadu nezasahovania stále otvorene porušovali.
Sovieti organizovali "interbrigadistov" z celej Európy, na Francovej strane bojovalo 70-tisíc Talianov a známe nemecké dobrovoľnícke jednotky. Zhromažďovali sa v marockom Tehuane a odtiaľ ich do Španielska prepravovali letecky.
Obe strany sa dopúšťali ukrutností. Nemecká letecká légia Condor vybombardovala dedinku Guernika, ktorá sa tak stala symbolom krutosti nemeckých jednotiek ešte pred svetovou vojnou. Najmä zásluhou obrazu Pabla Picassa, ktorý sa za Franca už do Španielska nikdy nevrátil. Picassova biela holubica sa zároveň stala symbolom nádeje a odporu voči vojne. Komunisti zas napríklad zmasakrovali 3. a 7. mája 1937 jednotky anarchistov v Barcelone, napriek tomu, že bojovali na ich strane.
Po páde Barcelony, Madridu a Valencie sa generál Franco definitívne ujal moci v krajine. Francúzsko a Veľká Británia jeho vládu formálne uznali. Vášnivé heslo komunistov "no pasaran" (neprejdú) sa rozplynulo a ich predstavitelia na čele s Ibaruri ušli do Moskvy. V roku 1942 sa Ibaruri stala generálnou tajomníčkou španielskych komunistov a na jar 1977 sa po smrti Franca vrátila do Španielska. Väčší politický vplyv však už nezískala.
Vyvraždené a hospodársky vyčerpané Španielsko sa na druhej svetovej vojne nezúčastnilo. Alibistický postoj Franca k vojne uchránil diktatúru až do jeho smrti. Pomohla mu aj železná opona, ktorá sa začala spúšťať v roku 1946. Západné demokratické štáty sa ho nepokúsili odstrániť aj preto, že konzervatívno-vojensko-nacionalistická diktatúra prešla k istej umiernenosti a nekričala do sveta svoju orientáciu. Krajina sa navyše aj ekonomicky zotavila.
Francova smrť ukázala, že návrat k demokracii v Španielsku je možný. Monarchia opäť dostala kráľa - Juana Carlosa, ktorý preukázal odvahu aj pri pokuse o puč a návrat k frankistickému režimu.
