rala od Anglicka až po stred Francúzska (Akvitánsko, Bretónsko). Dobrodruh, blúdiaci rytier s vynikajúcimi vojenskými schopnosťami - preto prezývka Levie srdce - zomrel 6. apríla 1199. Odvtedy uplynulo 805 rokov.
Manželstvo Richardových rodičov, kráľa Henricha II. a jeho o 11 rokov staršej manželky Eleonóry Akvitánskej, bolo jedným z najbúrlivejších manželstiev tej doby. Dvaja nezávislí ľudia, takmer nerešpektovali jej pravidlá.
Eleonóra milovala najviac zo svojich detí práve Richarda a predurčila jeho nástupníctvo. Vychovala ho v Akvitánii a veľa času trávil aj v Paríži, kde sa priatelil a údajne aj intímne stýkal s budúcim francúzskym panovníkom Filipom Augustom. Po nástupe na trón a sporoch o územie sa ich vzťah zmenil na nepriateľstvo a rivalitu, ktoré poznačili politické kroky oboch a ovplyvňovali európsku politiku.
Richard trón nezískal ľahko a vládol len desať rokov. Matka mu síce darovala dŕžavy, ale otec ho nikdy jednoznačne neoznačil za svojho nástupcu. Deti sa spriahli proti otcovi vo vojnách v rokoch 1173 až 1186. Henrich II. však zajal ich matku a následníctvo vyriešila až jeho smrť.
Trón umožnil Richardovi uskutočniť svoju túžbu zúčastniť sa na križiackej výprave do Jeruzalema (Svätej zeme). Oslobodenie "Kristovho hrobu" od neveriacich bolo vecou cti a Richard bol ochotný predať aj hlavné mesto Anglicka, aby na výpravu získal peniaze.
Po smrti Fridricha Barbarossu Richard sám zvíťazil v bitke pri Arsufe (1195). Zabezpečila mu prezývku Levie srdce a nesmrteľnosť. Legendou sa stal aj v moslimskom svete - rodičia strašili neposlušné deti príchodom Levieho srdca. Víťaz bol aj v skutočnosti krutý - keď nedostal výkupné od egyptského sultána Saladina, dal naraz sťať 2500 zajatcov.
Jeruzalem však Richard nezískal, a preto začal so sultánom vyjednávať. Plán na sobáš, ktorý chcel uzatvoriť, stroskotal, lebo jeho sestra sa odmietla vydať za moslima. Zmluvou so sultánom však zabezpečil kresťanským pútnikom voľný prístup do Jeruzalema.
Návrat domov sa skončil pre Richarda neslávne. Cez Francúzsko sa vrátiť nemohol pre nepriateľstvo Filipa II. Augusta a v Rakúsku ho zajal vojvodca Leopold Babenberský. Vydal kráľa nemeckému panovníkovi Henrichovi IV., ktorý sa rozhodol prepustiť ho za výkupné 100-tisíc libier. Angličania nadšene peniaze za svojho kráľa vyzbierali a Richard sa ako hrdina vrátil domov.
Na ostrovoch však urobil len jedinú vec - vyzbieral ďalšie peniaze a pustil sa do ťaženia proti Filipovi II. Augustovi, ktorý obsadzoval jeho francúzske dŕžavy a kráľovho brata Jana Bezzemka, ktorý v Anglicku za Richardovej neprítomnosti neobmedzene vládol, podnecoval proti panovníkovi. Richard sa však s bratom zmieril a podarilo sa mu ubrániť aj územie vo Francúzsku.
Kráľovi priala aj situácia v Svätej rímskej ríši (Nemecko, Taliansko), kde sa stal panovníkom Oto Brunšvický. Ríšske spojenectvo však už nevyužil. Zomrel na zápal rany, ktorú mu spôsobila strela z kuše v málo významnom konflikte s jeho vazalom. Po Richardovej smrti Ján Bezzemok (meno mu dal vlastný otec, pretože nerátal s tým, že zdedí nejaké územia) stratil francúzske dŕžavy.
Kráľom sa krutý a rafinovaný Ján stal aj preto, že Richard, hoci bol oficiálne ženatý, nezanechal potomka. Manželstvo s Berengáriou bolo len formálne, Richardova sexuálna orientácia bola známa. Spoločnosť mu nerobil len Filip August, ale aj trubadúri. Najmä ich zásluhou však Richardova legenda prežila, oni ospievali jeho hrdinstvo v bojoch.
Legendou sa stal aj pre ľud. Hoci, alebo práve preto, že počas panovania v Anglicku pobudol asi len pol roka, ľudia verili, že keď sa dobrý a spravodlivý kráľ vráti z výprav, všetko dá do poriadku. Potrestá zlých normandských pánov aj Jána, ktorý za neho rozhodoval. I slávny anglický zbojník Robin Hood bol oddaný rojalista.
Skutočnosť a legenda sa však tak ako vo väčšine prípadov rozchádzajú. Richard bol rytier a bojovník a ľud a jeho problémy boli to posledné, o čo by sa zaujímal. Anglicko takmer nepoznal a viac ako angličtinu ovládal reč svojej matky - francúzštinu.
